Rannú kávu si dáme po nočnej

Simona, 31 · Trnava

O siedmej ráno odovzdávam službu. Dvanásť hodín na internom oddelení, dvaja pacienti s vysokým tlakom, jeden pán, ktorý o tretej v noci chcel ísť domov kŕmiť sliepky, a jedna pani, ktorá mi celú noc hovorila „sestrička, zlatko“. Mám tridsaťjeden rokov, osem rokov pracujem ako zdravotná sestra v trnavskej fakultnej nemocnici a za ten čas som sa naučila jednu vec: po nočnej človek nie je unavený. Je zvláštne prebudený. Všetko cíti silnejšie. Svetlo, vôňu kávy, dotyk.

Michal to pochopil hneď. Písali sme si cez zoznamku asi tri týždne a bol prvý chlap, ktorý sa nepýtal, prečo cez víkend večer nikdy nemám čas. Mal tridsaťpäť a pracoval v pekárni na okraji mesta. Začínal o druhej v noci a končil o siedmej, presne ako ja. „Sme ako dve sovy,“ napísal mi raz o pol štvrtej ráno, keď som mala pauzu a on vyťahoval z pece prvé bagety. „Akurát ja voniam lepšie.“ Odpísala som mu, že ja voniam dezinfekciou a že niektorí muži to majú radi. Poslal mi tri výkričníky a tváričku, ktorá sa červenala.

Dohodli sme sa na ôsmej. Nie večer. Ráno. Káva pri Trojičnom námestí, lebo on to mal z pekárne na bicykli pätnásť minút a ja z nemocnice desať minút pešo.

Kolegyne mi to rozhovárali. Janka, s ktorou slúžim nočné už päť rokov, sa pri odovzdávaní služby zasmiala tak nahlas, že lekár zdvihol hlavu od dokumentácie. „Rande o ôsmej ráno? Simona, veď budeš vyzerať ako vlastný pacient.“ Mala pravdu. V šatni som sa pozrela do zrkadla nad umývadlom: bledá, s kruhmi pod očami, vlasy ako po búrke. Chvíľu som uvažovala, že mu napíšem, nech to presunieme. Potom som si umyla tvár studenou vodou, natrela pery balzamom, jediným, čo som mala v skrinke, a povedala som si, že ak ho odradí sestra po dvanástich hodinách, aj tak by to nemalo zmysel.

Trnava o ôsmej ráno v utorok patrí dôchodcom, holubom a ľuďom, ktorí sa ponáhľajú na úrad. Prešla som po Hlavnej, popri divadle, kde práve vykladali kulisy z dodávky, a na námestí som ho zbadala okamžite. Sedel vonku pred kaviarňou pod mestskou vežou, na stole dve kávy a papierové vrecko. Mal na sebe tmavú mikinu, na predlaktí ešte zvyšky múky a vlasy mokré, akoby si ich pred chvíľou opláchol pod kohútikom.

„Nevedel som, akú piješ,“ povedal namiesto pozdravu a posunul ku mne jednu šálku. „Tak som vzal dvojité espresso. Po nočnej sa nič iné nedá.“

„A vo vrecku?“

„Makové pletenky. Z dnešnej ranej. Piekol som ich o piatej a hovoril som si, že keď sa mi nebudeš páčiť, aspoň sa naraňajkujem.“

„A páčim sa ti?“

Pozrel sa na mňa. Na moje oči s kruhmi, ktoré som sa ani nesnažila zakryť, na vlasy stiahnuté do vrkoča, na sveter, ktorý som si natiahla cez tričko od uniformy. „Pletenky si vezmem domov,“ povedal.

Smiala som sa tak, že sa na mňa otočila pani s jazvečíkom. Sedeli sme tam hodinu. Nad nami mestská veža odbíjala štvrťhodiny, oproti stálo barokové súsošie Najsvätejšej Trojice, na anjeloch sedeli holuby a slnko pomaly liezlo po fasádach. Rozprával mi o kvase, ktorý v pekárni opatrujú ako domáce zviera, a o tom, že cesto sa nedá oklamať. Buď mu dáš čas, alebo sa ti pomstí. Ja som mu rozprávala o pánovi so sliepkami. Obaja sme boli hore od včerajška a obaja sme mali pocit, že je poludnie.

Na chvíľu k nám prišla čašníčka, mladé dievča s piercingom v obočí, a spýtala sa, či si ešte niečo dáme. Michal objednal dva pomarančové džúsy „na vitamíny“, lebo podľa neho sú nočné služby choroba, ktorá sa lieči iba cukrom. Keď sa naklonil ponad stôl, aby mi ukázal popáleninu od plechu na zápästí, videla som jeho ruky. Veľké, pokojné, s nakrátko ostrihanými nechtami. Ruky, ktoré celý život niečo miesia. Musela som sa pozrieť inam.

„Poďme sa prejsť,“ navrhol, keď dopil. „Kým tu nezaspím na stoličke.“

Išli sme k bazilike svätého Mikuláša a odtiaľ k hradbám. Trnava má najrozsiahlejšie zachované mestské opevnenie na Slovensku a ja som ho za osem rokov videla hlavne z okna autobusu. Tehlové múry boli v rannom slnku skoro ružové, v tráve pod nimi ešte ležala rosa a nejaký pán tam venčil dvoch bielych westíkov. Michal kráčal vedľa mňa, jednou rukou tlačil bicykel a druhou sa ma raz, akoby náhodou, dotkol na chrbte. Nechal ju tam o sekundu dlhšie, ako bolo treba.

„Ty si ma ešte nikdy nevidel večer,“ povedala som. „Možno som večer úplne iná.“

„Aká?“

„Vyspatá. Namaľovaná. Nudná.“

„Tak to nechcem,“ povedal. „Mne sa páči táto. Čo má na rukáve náplasť.“

Pozrela som sa. Na rukáve svetra som naozaj mala prilepenú náplasť, asi od polnoci. Odlepila som ju a strčila mu ju do vrecka mikiny. „Suvenír,“ povedala som.

Pri Bernolákovej bráne som zastala.

„Bývam kúsok odtiaľto,“ povedala som. „Na Hlbokej. A mám pravidlo. Po nočnej idem spať najneskôr o desiatej, inak som celý deň ako zombie.“

„Rozumné pravidlo,“ prikývol vážne.

„Takže ťa pozývam k sebe. Na spánok.“

Chvíľu mlčal. Potom sa mu v kútiku úst objavil úsmev, ktorý sa snažil potlačiť, a nepodarilo sa mu to. „Na spánok,“ zopakoval.

„Presne tak.“

„Ja veľmi dobre spím,“ povedal. „Hovoria to o mne všetci.“

„Kto všetci?“

„Pekári. Cesto. Kvas.“

Obaja sme vedeli, že spať nebude nikto z nás. A obaja sme to hrali ďalej, celou cestou po Hlbokej, s vážnymi tvárami, ako dvaja zlí herci z ochotníckeho divadla.

Na chodbe činžiaka sme stretli pani Vargovú z prízemia, ako ide s taškou na kolieskach na trh. Pozdravila ma, pozrela sa na Michala, na bicykel, ktorý som mu kázala oprieť pod schodmi, a potom zase na mňa.

„Po nočnej, Simonka?“

„Po nočnej,“ povedala som.

„Tak sa dobre vyspite,“ povedala a v tom prianí bolo viac irónie, ako by človek čakal od dôchodkyne, ktorá ide kupovať mrkvu.

Môj byt je na druhom poschodí starého činžiaka, s vysokými stropmi a oknami na juh. Doobeda doň svieti slnko tak silno, že som si pred rokom kúpila hrubé tmavomodré závesy. Prvé, čo som urobila, keď sme vošli, bolo, že som ich zatiahla. Izba sa ponorila do modrého šera, do ktorého zvonku doliehal iba šum áut a niekde ďaleko zvon.

„Takže toto je tá spálňa,“ povedal Michal. Opieral sa o zárubňu a pozeral, ako si rozpletám vrkoč.

„Toto je tá spálňa.“

„A kde budem spať ja?“

Otočila som sa k nemu. Po nočnej, ako som povedala, cítim všetko silnejšie. Cítila som z neho múku, kvas a mydlo, cítila som, ako mi srdce búši niekde v hrdle, a cítila som, že tentoraz nemám chuť nič hrať. Podišla som k nemu, chytila ho za šnúrky mikiny a pritiahla k sebe.

„Nikde,“ povedala som. „Ani ja.“

Mikina skončila na stoličke, môj sveter na zemi a tričko od uniformy niekde, kde som ho potom hľadala ešte dva dni. Za zatiahnutými závesmi sa pomaly posúval deň, o ktorom sme obaja vedeli iba toľko, že sa nás netýka.

Niekedy okolo obeda zazvonil susedovi pod nami telefón a my sme sa obaja rozosmiali, bez dôvodu, ako sa smejú ľudia, ktorí nespali tridsať hodín a je im to jedno. Michal ležal na chrbte, pozeral do stropu, kde cez závesy presvitala modrá škvrna, a povedal, že takto si predstavuje dovolenku. Nikam necestovať. Iba zatiahnuť závesy a zabudnúť, koľko je hodín. Povedala som mu, že na to nepotrebuje dovolenku. Stačí mať nočnú.

Nakoniec sme naozaj zaspali. Niekedy okolo jednej, zamotaní v perine, s jeho rukou na mojom bruchu. Keď som sa zobudila, bolo pol piatej popoludní, cez škáru medzi závesmi padal na podlahu úzky pás oranžového svetla a Michal sedel na posteli a jedol makovú pletenku.

„Ráno som hovoril, že si ich vezmem domov,“ povedal s plnými ústami. „Nejako som sa tam nedostal.“

„Všimla som si.“

„Dnes už mám voľno.“ Podal mi polovicu. „A ty?“

Pozrela som sa na mobil. Nočnú som mala až vo štvrtok. Ešte dve noci, ktoré som mohla prespať. Alebo aj nie.

„Aj ja,“ povedala som, natiahla sa k oknu a dotiahla závesy, aby zmizol aj ten posledný pás svetla.