Hrnčiarska po desiatej

Veronika, 41 · Košice

Keď som mu navrhla stretnutie pri Spievajúcej fontáne, vedela som, že je to lacný ťah. Každý, kto v Košiciach na niekoho čaká, čaká pri fontáne. Je to bezpečné miesto: pred divadlom, medzi Dómom a terasami na Hlavnej, plno ľudí, deti s balónmi, turisti s mobilmi nad hlavou. Keby sa mi nepáčil, stačilo sa otočiť a o tri minúty som mohla byť doma. Bývam totiž hneď za Hlavnou, v starom dome s pavlačou, na treťom poschodí bez výťahu.

Mám štyridsaťjeden rokov, dvanásť rokov za pultom lekárne a dva roky po rozvode. Syn študuje v Brne a volá mi v nedeľu. Bývalý manžel má novú ženu, ktorá cvičí jogu a ktorú úprimne neznášam, hoci som ju videla dvakrát. A na zoznamke som si zo všetkých ponúk vybrala dvadsaťsedemročného doktoranda z UPJŠ, ktorý mi do prvej správy napísal: „Máte najkrajší úsmev, aký som tu videl, a zároveň vyzeráte, že by ste ma dokázali zjesť.“

Odpísala som, že má pravdu v oboch bodoch. A nech mi prestane vykať, lebo si pripadám ako v práci.

Martin. Chémia, druhý ročník doktorandského štúdia, výskum niečoho s katalyzátormi, čo mi dvakrát vysvetľoval a ja som dvakrát prikývla. Písal vtipne a trochu nervózne, ako niekto, kto nie je zvyknutý, že sa naňho žena pozerá dlhšie ako tri sekundy. Presne to ma na ňom bavilo.

V ten piatok som zatvárala lekáreň o šiestej a doma som mala tri hodiny. Prvú som preležala vo vani. Druhú som strávila pred skriňou a nakoniec som si obliekla to, čo by som si obliekla aj bez neho: tmavozelené šaty na gombíky, ktoré ma nikdy nezradili, a sandále s nízkym podpätkom, lebo košickú dlažbu poznám. Tretiu hodinu som presedela na pavlači s pohárom vody a rozmýšľala, či to nie je hlúposť. Susedka odvedľa, pani Hudáková, vešala bielizeň a pozerala na mňa ponad šnúru. „Niekam sa chystáte, pani magistra?“ spýtala sa. „Chystám,“ povedala som. Viac som jej nepovedala a ona sa viac nepýtala, ale jej úsmev som si niesla so sebou až dolu schodmi.

Prišla som o päť minút neskôr, schválne. Stál pri okraji fontány v bielej košeli s vyhrnutými rukávmi, vysoký, chudý, s tmavými vlasmi, ktoré mu padali do čela. V ruke držal jednu ružu. Jednu jedinú, zabalenú v celofáne, akoby ju kupoval na poslednú chvíľu v stánku pri stanici.

Presne o deviatej sa fontána rozospievala. Z reproduktorov sa rozliehala nejaká klasika – myslím, že Dvořák, ale ruku by som do ohňa nedala – a prúdy vody vyskakovali do výšky v rytme hudby, nasvietené namodro a nafialovo. Deti kričali, jeden jazvečík štekal na vodu. Martin sa otočil a uvidel ma.

„Veronika?“ Hlas mal hlbší, ako som čakala.

„Nie, tvoja teta,“ povedala som. „Dáš mi tú ružu, alebo ju budeš celý večer držať ako sviečku?“

Začervenal sa. Naozaj sa začervenal, v dvadsiatich siedmich rokoch, a ja som vtedy vedela, že ten večer bude môj.

Chvíľu sme stáli pri vode a pozerali na fontánu. Stála som bližšie, ako by stála cudzia žena, a on to cítil celým telom. Keď hudba doznela, ľudia zatlieskali, akoby ich fontána mohla počuť. Martin navrhol, že by sme mohli ísť na víno niekam na Hlavnú. Povedala som mu, že na Hlavnej sedia iba turisti a tí, čo chcú byť videní, a chytila som ho pod pazuchu.

„Poď. Ukážem ti, kde pijú domáci.“

Hrnčiarska je úzka ulička len kúsok od Hlavnej, s nízkymi domčekmi, dielňami remeselníkov a dlažbou, na ktorej si každá žena v lodičkách aspoň raz v živote zlomí podpätok. Cez deň tam predávajú keramiku a ručne ťahané sviečky, večer je tam ticho a svieti iba jedna malá vináreň. Sadli sme si von, k drevenému stolu pod lampášom. Objednala som dve deci furmintu zo slovenského Tokaja, pre oboch, bez toho, aby som sa ho pýtala.

„Takže,“ povedala som, keď čašníčka odišla, „prečo žena o štrnásť rokov staršia?“

Chcel niečo zahrať, vymyslieť peknú odpoveď. Videla som, ako to v ňom pracuje. Potom to vzdal. „Lebo dievčatá v mojom veku čakajú, že ja budem ten, kto vie, čo robí. A ja to väčšinou neviem.“

„A myslíš si, že ja to viem?“

„Myslím, že áno.“

Napila som sa. Víno bolo studené, trochu sladké a na perách po ňom ostávala medová chuť. „Máš pravdu,“ povedala som. „Viem.“

Rozprávali sme sa o všetkom aj o ničom. O jeho laboratóriu na Moyzesovej, kde v zime šetria na kúrení a on nosí pod plášťom dve mikiny. O mojej lekárni, kam chodia tie isté babky každý utorok zmerať si tlak a vymeniť si klebety. O tom, že jeho mama je odo mňa staršia iba o deväť rokov – to mu ušlo a hneď sa zľakol, akoby prezradil štátne tajomstvo. Smiala som sa tak, že sa za nami otočil pán od vedľajšieho stola.

Potom sa ma spýtal, či mi ten vek neprekáža. Povedala som mu pravdu: že ma nezaujíma, koľko má rokov, ale ako sa na mňa pozerá, keď si myslí, že to nevidím. A že sa takto pozerá celý večer. Na výstrih, na ústa, na ruky, keď držím pohár. Nezaprel to. Iba sa napil a povedal, že sa to nedá nerobiť. Bola to najlepšia odpoveď, akú som za posledné roky od muža počula, a vôbec nebola naučená.

„Nerob si z toho ťažkú hlavu,“ povedala som. „Nežiadala som ťa, aby si ma predstavil mame.“

„A o čo si ma teda žiadala?“

Pozrela som na hodinky. Bolo desať preč. „Zatiaľ o nič,“ povedala som. „Ale teraz ťa požiadam.“

Pod stolom som mu položila ruku na koleno. Neucukol. Iba úplne znehybnel, ako zviera, ktoré načúva. Dopila som víno, zaplatila za oboch skôr, ako stihol vytiahnuť peňaženku, a vstala.

„Bývam tri minúty odtiaľto. Tretie poschodie, bez výťahu. Zvládneš to?“

„Na Moyzesovej chodím po schodoch päťkrát denne,“ povedal a postavil sa tiež.

„To sa ešte uvidí.“

Na schodoch sme sa nebozkávali. Išla som prvá a vedela som, že sa pozerá. Kráčala som pomaly, o čosi pomalšie ako inokedy, a na medziposchodí som sa otočila a pozrela naňho zhora. Stál o dva schody nižšie, zadýchaný, ale nie od schodov.

V byte som nezapla veľké svetlo. Iba lampu v obývačke, tú so žltým tienidlom, ktorú som si po rozvode kúpila ako prvú vec, len pre seba. Ružu som dala do pohára s vodou. Martin stál uprostred izby a nevedel, kam s rukami.

Rozhliadal sa okolo seba: po knihách, po fotke syna na chladničke, po starých kachliach v rohu, v ktorých sa už nekúri, ale ktoré som si nedala vybúrať. Videla som, ako mu dochádza, že je v byte dospelej ženy, ktorá tu má celý svoj život, a že preňho nič z toho neschováva.

„Sadni si,“ povedala som.

Sadol si na gauč. Ja som si kľakla pred neho na koberec, takže naše tváre boli v jednej výške, a pomaly som mu rozopínala gombíky na tej bielej košeli, jeden po druhom, bez náhlenia. Ja som čas mala. On mal srdce, ktoré mu pod mojimi prstami búšilo ako po šprinte.

„Ak budeš chcieť prestať, povieš,“ povedala som.

„Nebudem chcieť prestať.“

„Ja viem. Ale povieš.“

Prikývol. A potom som ho pobozkala, prvýkrát za celý večer, pomaly a dlho, a presne som vedela, čo robím.

Ráno pršalo. Počula som dážď bubnovať na plech pavlače a vedľa seba Martinov pokojný dych. Vstala som, uvarila si kávu a postavila sa k oknu v jeho košeli, ktorá mi siahala do polovice stehien. Z môjho okna vidno kúsok Dómu, len špičku veže nad strechami. Martin sa zobudil, keď som dopíjala.

„Koľko je hodín?“

„Pol ôsmej. Ja o ôsmej otváram lekáreň. Ty máš o deviatej seminár, písal si mi to minulý týždeň.“

Posadil sa, rozstrapatený, a díval sa na mňa, akoby ešte celkom neveril, že som skutočná. „Môžem ti niekedy znova napísať?“

Nechala som ho chvíľu čakať. Bolo to trochu kruté a trochu príjemné. „Môžeš,“ povedala som napokon. „Ale košeľu si nechávam.“

Odišiel v mojej sivej mikine s nápisom z maratónu, ktorý som nikdy nebežala. Z okna som videla, ako ide dolu ulicou smerom k Hlavnej, s rukami vo vreckách, v daždi, bez dáždnika. Na rohu sa otočil a zamával hore na moje okno. Mňa nevidel. Ja jeho áno.