Degustácia pod Zoborom

Petra, 45 · Nitra

Víno sa nemá piť rýchlo. Hovorím to každému, kto u mňa na Štefánikovej triede vezme do ruky fľašu a spýta sa, či je dobrá. Dobrá je vtedy, keď sa s ňou nikam neponáhľate. Mám štyridsaťpäť rokov, malú vinotéku v Nitre, dvanásť rokov za pultom a asi sedem rokov bez niekoho, kto by ma večer čakal doma. Nie je to tragédia. Je to proste fakt, rovnako ako to, že Zobor je v máji zelený a v novembri hrdzavý.

Na zoznamku ma prihlásila kamarátka Janka na jednej oslave, s mobilom v jednej ruke a pohárom frankovky v druhej. „Aspoň sa pozeraj,“ povedala. „Pozerať je zadarmo.“ Tak som sa pozerala. Polovica mužov v mojom veku mala na profilovej fotke rybu, druhá polovica auto. Filip nemal ani jedno. Mal tridsať rokov, hnedé vlasy rozstrapatené od vetra a pod fotkou jedinú vetu: „Viem rozoznať rizling od veltlínu. Asi.“ Tým „asi“ ma dostal. Napísala som mu, že na to existuje jednoduchý test, a on odpísal, že sa mu rád podrobí.

Potom sme si dva týždne písali. Nie často, ale dobre. Pýtal sa, prečo práve víno, a ja som mu písala o otcovi, ktorý mal kúsok vinice v Dražovciach a v pivnici pod domom mi dával ovoniavať mušt skôr, ako som vedela čítať. Filip pracoval ako projektant, pochádzal z Levíc a na Zobor chodil behať. Stretnutie nenavrhol on ani ja. A potom som v zozname prihlásených na septembrovú degustáciu, ktorú každý rok robím s jedným vinárom v Dražovciach, priamo pod kopcom, uvidela jeho meno.

Degustácia sa začínala o piatej. Vinár Laco má dvor s dlhými drevenými stolmi, nad ním sa dvíhajú vinice a ešte vyššie zalesnený Zobor so skalami, ktoré večer chytajú posledné slnko. Nad dedinou svietil biely kostolík svätého Michala. Nalievala som, rozprávala o spraši, o tohtoročnom lete a o tom, prečo má rizling vlašský viac kyselín ako vlani. Hovorím to každý rok. Tento rok som to hovorila trochu inak, lebo pri treťom stole sedel Filip a pozeral na mňa, akoby som rozprávala o niečom oveľa zaujímavejšom, ako je pôda.

Bol vyšší, ako som čakala. Svetlá košeľa s vyhrnutými rukávmi, opálené predlaktia, pohár držal správne, za stopku. Keď som k nemu prišla s veltlínom, zdvihol obočie.

„Takže test,“ povedal.

„Test,“ prikývla som a naliala mu dve vzorky do dvoch pohárov. „Jedno je rizling, druhé veltlín. Máš jeden pokus.“

Ovoňal oba, pomaly, so zatvorenými očami. Muži, ktorí chcú zapôsobiť, zvyčajne krútia pohárom ako práčka pri odstreďovaní. On nie. Potom ukázal na ľavý. „Veltlín. Je tam korenie. Biele korenie.“

„Asi,“ povedala som.

Rozosmial sa tak nahlas, že sa za nami otočili dve dámy z Klokočiny. Mal pravdu, samozrejme.

Celý zvyšok večera som vedela, kde sedí, aj bez toho, aby som sa tam pozrela. Myslela som si, že túto schopnosť som dávno stratila niekde medzi faktúrami a inventúrami. Keď sa zotmelo, Laco zapálil lampióny a hostia sa začali presúvať k taxíkom. Filip stál pri bráne s rukami vo vreckách. Nečakal ako chlapec pred školou. Čakal ako niekto, kto vie, že ho môžu odmietnuť, a prežije to.

Vtedy som sa rozhodla. Nie zo dňa na deň, ale z minúty na minútu, a to je rozdiel. Bolo to ako s fľašou, ktorú roky odkladáte na výnimočnú príležitosť, až jedného dňa pochopíte, že tá príležitosť sama od seba nepríde. Musíte ju otvoriť.

„Odprevadíš ma do mesta?“ spýtala som sa. „Pešo. Potrebujem vyvetrať tie vzorky.“

„Až do mesta? Veď je to päť kilometrov.“

„Vraj si bežec.“

Nepovedal nič. Iba si od Laca vypýtal dve fľaše vody, jednu podal mne a druhú strčil do vrecka nohavíc, ako keby sme sa chystali na expedíciu. Laco sa na mňa pozrel ponad lampióny a zdvihol palec. Poznáme sa tridsať rokov. Vie, koľkokrát som z degustácie odchádzala sama, s prázdnymi krabicami v kufri a s boľavými nohami. Auto som v ten večer nechala stáť na jeho dvore. Ráno si poň prídem, povedala som mu. Alebo poobede. Uvidíme.

Išli sme po chodníku popri rieke a potom okrajom Chrenovej, kde už svietili iba okná panelákov a pred nonstopom fajčili traja chalani v teplákovkách. Rozprávali sme sa o všetkom a o ničom. O jeho mame, ktorá mu doteraz posiela z Levíc rezne v krabičkách. O mojom bývalom manželovi, ktorý tvrdil, že víno je iba drahá šťava. O tom, že tridsať a štyridsaťpäť je pätnásť rokov a že to obaja vieme spočítať.

„Vadí ti to?“ spýtal sa.

„Mne? Ja som tu tá, ktorá sa rozhoduje.“

„A už si sa rozhodla?“

„Ešte ťa chvíľu nechám hádať. Ako pri tom veltlíne.“

Na Štefánikovej triede už boli všetky obchody zatvorené, aj môj. Keď sme prechádzali okolo mojej výkladnej skrine, Filip zastal. „Tvoja?“ Prikývla som. Za sklom stáli v tme fľaše ako diváci v kine po skončení filmu.

„Myslel som, že bude väčšia.“

„To si myslia všetci,“ povedala som. „Kým nezistia, že na veľkosti nezáleží, keď vieš, čo máš na regáli.“

Rozosmial sa a ja tiež, lebo až potom som si uvedomila, ako to znelo. Nezastavili sme sa. Pokračovali sme ďalej, hore k hradu, a obaja sme vedeli, že sa tou istou ulicou ešte vrátime.

Na Pribinovom námestí stál bronzový Pribina s mečom a okrem neho tam nebol nikto. Nad nami sa týčil hradný kopec, múry katedrály nasvietené teplým žltým svetlom, akoby celé Horné mesto plávalo nad strechami. Vyšli sme hore dláždenou uličkou, popri starých kanonických domoch a palácoch, v ktorých cez deň sedia úradníci biskupstva, až k hradnej bráne. Za nami, v tme, blikalo červené svetlo na vysielači na Zobore. Odtiaľ sme prišli. Vyzeralo to strašne ďaleko.

Pri hradbách sa oprel lakťami o kamenný múr a pozeral dolu na mesto. Postavila som sa vedľa neho, tak blízko, že som cez košeľu cítila teplo jeho ramena. Chvíľu sme mlčali. Potom som mu vzala tvár do dlaní a pobozkala ho. Nie opatrne. Tak, ako bozkáva žena, ktorá vie, prečo to robí.

„Takže si sa rozhodla,“ povedal potichu, keď sme sa od seba odtiahli.

„Vieš, kde bývam,“ povedala som. „Nad tou malou predajňou. Desať minút odtiaľto. A mám tam fľašu, ktorú som si odkladala.“

Schody do môjho bytu vŕzgajú na treťom a na siedmom schode, poznám to naspamäť. V ten večer som na to nemyslela. Zasvietila som iba lampu v kuchyni, vytiahla zo skrine rizling z roku, keď som otvárala predajňu, a podala Filipovi vývrtku. Otvoril fľašu pomaly, bez zbytočného divadla, a nalial do dvoch pohárov.

„Ďalší test?“ spýtal sa.

„Nie,“ povedala som a vzala mu pohár z ruky skôr, ako sa stihol napiť. Položila som ho na stôl vedľa svojho. „Toto už nie je test.“

Rozopínala som mu košeľu gombík po gombíku a on ma nechal. To sa mi páčilo najviac. Nechal ma viesť, až kým som sama nechcela, aby viedol on. Lampa v kuchyni potom svietila až do rána a víno v pohároch zostalo nedotknuté.

Ráno ma zobudili zvony z katedrály a vôňa kávy. Filip stál v mojej kuchyni v trenírkach, s pohárom včerajšieho rizlingu v ruke, a ovoniaval ho so zatvorenými očami.

„Na raňajky?“ spýtala som sa z dverí.

„Kontrolujem, či sa cez noc otvorilo. Tak sa to hovorí, nie?“

„Hovorí. A otvorilo sa?“

Pozrel sa na mňa ponad pohár a usmial sa tým istým úsmevom ako večer pri bráne vo vinárstve. „Asi.“

Kávu sme pili pri okne. Dolu na Štefánikovej už jazdili smetiari a pod oknom sa dva holuby hádali o kus rožka. Filip mi rozprával, že v pondelok musí odovzdať projekt nejakej haly v Lužiankach a že na ňu za celý víkend ani raz nepomyslel. Povedala som mu, že je to najlepšia recenzia, akú som kedy za víno dostala.

O desiatej som otvárala predajňu. Odprevadila som ho dolu po vŕzgajúcich schodoch, dala mu do ruky fľašu frankovky na cestu a povedala mu, že v októbri robíme degustáciu červených. Zapísal si dátum do mobilu ešte na chodníku. Pani z novinového stánku oproti sa na nás pozerala cez sklo a ja som jej zamávala. Nech si myslí, čo chce. Myslí si to správne.