Noc pod UFOm

Zuzana, 29 · Bratislava

Firemný večierok sa pre mňa skončil presne v tej chvíli, keď šéf vytiahol mikrofón. Nie oficiálne – ľudia ešte stáli pri stoloch s obloženými chlebíčkami a niekto v kuchynke otváral ďalšie prosecco –, ale pre mňa áno. Tridsať minút o tom, že sme „jedna veľká rodina“, že nás čaká „rok výziev“ a že si váži každého jedného z nás. Každého jedného, komu tento rok nepridal ani euro.

Stála som pri okne na siedmom poschodí a pozerala na Dunaj. Z kancelárií v Eurovei je ten výhľad až neslušne pekný: rieka, svetlá na nábreží, oproti tmavé stromy v Sade Janka Kráľa a vľavo Most SNP s tým svojím tanierom na pylóne. Pracujem tu tri roky a výhľad ma stále baví viac ako samotná práca. Kreslím fasády polyfunkčných budov, ktoré vyzerajú ako všetky ostatné polyfunkčné budovy, a raz za čas mi niekto dovolí navrhnúť zábradlie.

Bolo deväť hodín. Kolegyňa Petra mi vysvetľovala, prečo je jej nový priateľ „úplne iný ako tí predtým“, ja som prikyvovala a v ruke som stískala telefón. Už týždeň som si písala s mužom, ktorého som nikdy nevidela naživo. Tomáš, tridsaťštyri, zvukár. Na zoznamke mal tri fotky: jednu za mixážnym pultom na nejakom koncerte, jednu s bicyklom na hrádzi a jednu, na ktorej sa smial tak, že mu nebolo vidieť oči. Písal krátko, bez smajlíkov a bez otrepaných fráz. Keď som sa ho v utorok spýtala, čo tu vlastne hľadá, odpísal: „Niekoho, kto nebude predstierať, že hľadá niečo iné.“

Zašla som na toaletu, zamkla sa, oprela o umývadlo a napísala mu: „Som na najhoršom firemnom večierku v dejinách. Teraz alebo nikdy.“

Odpoveď prišla skôr, ako som stihla odomknúť dvere. „Kde si?“

„Eurovea.“

„O pätnásť minút pri schodoch na nábreží. Budem mať čiernu bundu a výraz človeka, ktorý netuší, do čoho ide.“

Zasmiala som sa nahlas, sama na záchode. Potom som si opravila rúž, vrátila sa k stolu, povedala Petre, že ma bolí hlava, a odišla bez rozlúčky. Nikto si to nevšimol. Šéf práve prepínal na ďalší slajd.

Bol október a od rieky ťahalo. Na schodoch pred Euroveou sedeli dvojice s vínom v papierových pohároch, po promenáde prefrčal chlapík na kolobežke a z jednej reštaurácie sa niesla živá hudba, taká, akú hrávajú všade, kde sú drahé predjedlá. Tomáša som spoznala hneď. Na fotkách pôsobil vyšší. Naživo mal širšie ramená, strnisko a pohľad, ktorý sa nesnažil vyzerať zaujímavo.

„Zuzana,“ povedala som a podala mu ruku, lebo som nevedela, čo iné s ňou.

Chytil ju, ale nepustil hneď. „Máš studené prsty.“

„Utiekla som bez kabáta. Visí v šatni na siedmom poschodí, zajtra si ho tam nájdem.“

Bez slova si vyzliekol bundu a prehodil mi ju cez plecia. Voňala dymom z nejakého klubu a mydlom. Inokedy by som také gesto považovala za gýč. V ten večer mi to bolo úplne jedno.

Išli sme pomaly po nábreží smerom k Starému mostu a ďalej popod neho. Rozprával mi, že v sobotu zvučil kapelu v jednom klube na Obchodnej a že bubeník hral celý koncert o pol úderu pred ostatnými. Ja som mu rozprávala o zábradliach. Počúval, akoby to bola najzaujímavejšia vec, akú kedy počul, a potom sa ma spýtal, prečo teda nekreslím niečo, čo ma baví. Nevedela som odpovedať. Tak som sa ho spýtala ja, prečo prišiel o deviatej večer za cudzou ženou bez akéhokoľvek plánu.

„Lebo si napísala ‚teraz alebo nikdy‘,“ povedal. „A ja nemám rád nikdy.“

Pri Moste SNP sme zastali. Nad nami svietil ten známy tanier, UFO, ako mu v Bratislave hovorí každý, aj keď má na papieri iný názov. Po moste hučali autá a celá oceľová konštrukcia sa jemne chvela. Tomáš sa oprel o zábradlie – obyčajné, kovové, nijaké – a povedal, že tento zvuk má rád. Hlboký, nízky, stále rovnaký. „Keby som ti ho nahral a pustil doma, zaspala by si.“

„Nechcem zaspať,“ povedala som.

Pozrel sa na mňa a ja som vedela, že tá veta vyznela presne tak, ako som chcela. Pobozkal ma tam, pod UFOm, s dlaňou na mojom krku a s hučaním mosta v chrbte. Nebol to opatrný bozk z prvého stretnutia. Bol to bozk muža, ktorý vie, že mu ho niekto dovolil.

Keď sme sa od seba odtiahli, povedala som mu to, čo som mala premyslené od utorka. „Jedna noc. Nič viac. Žiadne raňajky, žiadne ‚ozvem sa‘. Chcem, aby sme to vedeli dopredu.“

„Dobre,“ odpovedal pokojne. „Jedna noc. Ale celá.“

Vrátili sme sa k Starému mostu a na Šafárikovom námestí nastúpili do električky smerom do Petržalky. V tom čase bola takmer prázdna: staršia pani s nákupnou taškou, dvaja študenti so slúchadlami a my. Električka sa cez most šinula pomaly, ako vždy, a Dunaj sa pod nami leskol ako čierny asfalt. Sedela som pri okne, Tomáš vedľa mňa a jeho ruka mi ležala na stehne. Nič viac, iba ležala. Cítila som ju cez tenké nohavice celou cestou a nedokázala som myslieť na nič iné.

„Kde vlastne bývaš?“ spýtala som sa, keď sme minuli osvetlené nákupné centrum na konci mosta.

„V paneláku. Dvanáste poschodie. Máš rada výťahy?“

„Nemám.“

„Tak to bude dlhá jazda.“

Vystúpili sme o dve zastávky neskôr. Petržalka v noci vyzerala ako obrovské pole rozsvietených okien, v každom iný život, iná telka, iná hádka. Jeho vchod bol medzi dvoma rovnakými domami, pred ním stojan na bicykle a lavička s niekým zabudnutou fľašou od kofoly. Výťah bol úzky, s poškriabaným zrkadlom a s nápisom fixkou, ktorý som radšej nečítala. Na dvanáste poschodie sme sa viezli mlčky. Stála som opretá o stenu a on stál tak blízko, že som cítila jeho dych na čele. Ani sa ma nedotkol. Myslím, že naschvál.

Byt bol menší, ako som čakala, a čistejší, ako som čakala. V obývačke dva reproduktory veľké ako chladničky, gitara na stene, knihy o akustike naukladané na zemi. A okno. Celá stena bola okno a za ním, na druhom brehu Dunaja, svietil hrad. Biely, hranatý, so štyrmi vežami, presne taký ako na pohľadniciach, iba živší.

„Toto je dôvod, prečo tu bývam,“ povedal. „Nie ten výťah.“

Postavila som sa k oknu. Počula som, ako za mnou pustil hudbu – niečo pomalé, s basou, ktorá išla rovno do brucha. Potom prišiel ku mne zozadu a oprel si bradu o moje plece. Pozerali sme sa na hrad a mne došlo, že som sa tejto chvíle celý týždeň trochu bála. Že to bude trápne, že nebudeme vedieť, čo so sebou. Nebolo to trápne. Bolo to jednoduché.

Otočila som sa k nemu, zhodila z pliec jeho bundu, ktorú som mala stále na sebe, a nechala ju spadnúť na zem. „Tak,“ povedala som. „Teraz.“

Zvyšok tej noci si nechám pre seba.

Zobudila som sa, keď sa nad Dunajom začalo brieždiť. Hrad už nesvietil, bol sivý a obyčajný a nad Malými Karpatmi sa ťahal ružový pás. Tomáš spal na bruchu, jednu ruku mal pod vankúšom a druhú prehodenú cez prázdne miesto, kde som pred chvíľou ležala ja. Chvíľu som sa naňho pozerala. Na pleci mal malé tetovanie – ladičku, tú kovovú vidličku, podľa ktorej hudobníci ladia nástroje. Večer som si ju nevšimla. Večer som si nevšimla veľa vecí.

Obliekla som sa potichu. Šaty z firemného večierka, pokrčené, s vôňou jeho bytu. Telefón mal tri percentá batérie a sedem neprečítaných správ od Petry, ktorá sa pýtala, či som v poriadku a čo s mojím kabátom. Objednala som si taxík cez aplikáciu, vodič mal prísť o štyri minúty.

Pri dverách som zaváhala. Mohla som mu nechať lístok. Mohla som ho zobudiť a povedať niečo pekné. Neurobila som ani jedno. Dohodli sme sa predsa: jedna noc, ale celá. A tá noc bola celá, do poslednej minúty.

V taxíku som sedela vzadu a pozerala, ako sa za oknom mení Petržalka na most a most na Staré Mesto. Vodič pustil rádio, hlásili zápchu na Prístavnom moste a hmlu na D1. Pri Moste SNP sme stáli na červenej a ja som sa pozrela hore na UFO. V rannom svetle vyzeralo ako niečo, čo tam pristálo omylom a zabudlo, ako odletieť.

Doma som sa osprchovala, obliekla si čisté veci a o ôsmej som bola v práci. Kabát visel v šatni presne tam, kde som ho nechala. Petra ma zastavila pri kávovare, pozrela sa na mňa a zdvihla obočie.

„Hlava ťa už nebolí?“

„Vôbec,“ povedala som a zobrala si šálku.

Sadla som si k stolu, otvorila výkres fasády a chvíľu naň hľadela. Potom som ho zavrela a otvorila nový súbor. Prázdny. Ešte som nevedela, čo doň nakreslím. Vedela som iba, že to nebude zábradlie.