Po splave na Mare

Daniel, 29 · Liptovský Mikuláš

Čierny Váh má aj v júli teplotu, pri ktorej by si netrúflo ani pivo z chladničky. Zistil som to hneď na prvej pereji, keď nás raft vyhodil na kameň a studená voda mi vletela za golier neoprénu. Vedľa mňa zjačal kamoš Tomáš, vzadu sa dve Češky z Brna smiali tak, že skoro vypadli. A zozadu sa ozvalo pokojné, skoro znudené: „Ľavá strana, záber. Silnejšie. Ešte. Dobre, prežili ste.“

Nikola. Dvadsaťtri rokov, svetlý vrkoč vytiahnutý spod prilby, opálené ruky, na zápästí tetovanie malej vlny. Ráno pri nafukovaní člnov nám rozdala vesty a zopakovala bezpečnostné pravidlá tak rýchlo, že som z nich pochopil iba to, že ak vypadnem, mám dať nohy dopredu a nepanikáriť. Pri prenášaní raftu sa na mňa raz pozrela o sekundu dlhšie, ako bolo treba. Myslel som, že si to nahováram. Mal som dvadsaťdeväť, dva týždne dovolenky a za sebou rozchod, po ktorom som si nahováral kadečo.

Splav trval dve hodiny. Vodu pustili presne o desiatej, ako sľubovali na stránke, a celý úsek bol jedna biela, hučiaca chodba medzi smrekmi. Nikola čítala rieku tak, ako iní čítajú titulky. Vedela, kde sa voda zalomí, kde je pod hladinou balvan, kde treba prestať pádlovať a nechať sa niesť. Raz, v pokojnejšom úseku, si sadla na okraj člna, vytiahla z vesty tyčinku a jedla ju, akoby sedela na lavičke v parku. Brňačky si ju fotili. Ja som sa snažil nepozerať na jej stehná v mokrých neoprénových šortkách a nešlo mi to.

Na konci, pri výstupe, nám všetkým podala ruku. Mne tiež, krátko a pevne, ako trénerka. „Dobrá práca, Bratislava,“ povedala a už sa otáčala k ďalšiemu člnu.

Profil na zoznamke som si založil týždeň pred odchodom, v byte v Petržalke, keď som už tretí večer za sebou jedol pizzu sám a počúval susedov cez stenu. Polohu som si nastavil na Liptov, lebo mi prišlo smiešne hľadať niekoho v meste, z ktorého práve utekám. Za šesť dní mi napísali dve ženy a obe sa po troch správach odmlčali.

V ten deň po splave, keď sme s Tomášom sedeli na terase bufetu a sušili sa na slnku, mi zavibroval mobil. Nová správa. Profil bez tváre, iba fotka žltého pádla opretého o kameň. Meno: N., 23.

„Si ten, čo na druhej pereji skoro vypadol hlavou napred? Dnes večer. Potom zabudneš moje meno.“

Pozrel som sa na parkovisko. Nikola stála pri dodávke s nápisom požičovne, prilbu mala zavesenú na prste a písala niečo do mobilu. Nezdvihla hlavu. O sekundu mi prišla druhá správa: „Nepozeraj sa na mňa. Pláž pri kempe v Trnovci, o deviatej. Kamoša nechaj na chate.“

Tomáš sa spýtal, prečo sa tak škerím. Povedal som mu, že mi mama poslala fotku psa.

Do deviatej zostávalo šesť hodín a ja som nevedel, čo s nimi. Vybrali sme sa do Mikuláša, na Námestie osloboditeľov, lebo Tomáš chcel vidieť kúriu, v ktorej vraj v roku 1713 súdili Jánošíka. Stáli sme pred ňou, potom pred kostolom svätého Mikuláša, a ja som nevnímal nič. Tomáš mi z mobilu čítal, že Jánošíka podľa legendy zavesili na hák za rebro. Presne tak som sa v to popoludnie cítil aj ja, len mi to nikto nevysvetlil ako legendu.

Najedli sme sa na terase na námestí. Tomáš si dal bryndzové halušky so slaninou, ja som sa v tanieri iba prehŕňal a každých päť minút som kontroloval, či mi neprišla ďalšia správa. Neprišla. Nikola zjavne nepatrila k ženám, ktoré dvakrát opakujú, čo raz povedali. Okolo nás chodili rodiny s deťmi z Tatralandie, ešte s mokrými vlasmi, a na lavičke pri fontáne sa dvaja starší páni hádali o hokeji. Liptov v lete. Všetci na dovolenke, iba ja som mal pocit, že idem na skúšku.

O ôsmej som povedal, že si idem zabehať okolo Mary. Tomáš sa na mňa pozrel ako na človeka, ktorý za celý život nebežal ani na autobus, potom len mávol rukou a pustil si futbal.

Liptovská Mara bola večer iná ako cez deň. Zmizli nafukovacie kruhy, deti aj stánky s langošmi. Hladina bola hladká a medová, na severe sa nad ňou dvíhali Západné Tatry, na juhu tmavli Nízke Tatry a Chopok mal na hrebeni posledný kúsok slnka. Sadol som si na kamene pri vode a prvýkrát za celý deň som počul vlastný dych.

Prišla na bicykli, v šortkách a v mikine s kapucňou, bosá, sandále hodené v košíku. Oprela bicykel o vŕbu a sadla si vedľa mňa, akoby sme sa poznali roky.

„Pravidlá,“ povedala. „Žiadne otázky, odkiaľ som. Žiadny Instagram. Zajtra, ak prídeš na splav, som tvoja inštruktorka a ty si klient, ktorý nevie veslovať.“

„Pádlovať,“ opravil som ju.

„Vidíš, už sa učíš.“

Rozprávali sme sa aj tak. Nie o nej, o vode. O tom, že v zime učí lyžovať na Jasnej a v lete vozí ľudí po rieke a že medzi tým má dva týždne, keď iba spí. O tom, že Bratislavčania pádlujú, akoby stáli v rade na úrade. Smiala sa, keď som sa urazil. Potom zrazu vstala, stiahla si mikinu cez hlavu a pod ňou mala iba plavky.

„Ideš?“

Voda v Mare bola teplejšia ako v Čiernom Váhu, ale nie o veľa. Vbehol som za ňou s krikom, ktorý sa niesol cez celú zátoku, a ona sa smiala s hlavou nad hladinou, mokré vlasy prilepené na lícach. Keď som ju chytil okolo pása, prestala sa smiať. Pozrela na mňa zblízka, vážne, akoby rátala, či to zvládnem. Potom ma pobozkala studenými perami a celé telo pritisla k môjmu, aby sa zohriala. Alebo aby som to cítil. Dodnes neviem.

„Mám dodávku,“ povedala mi do ucha. „Na konci kempu, pri plote. Nie je to hotel.“

„Nepotrebujem hotel.“

Išli sme po pláži mokrí, ona s mikinou prehodenou cez plecia a bicyklom vedľa seba, ja s teniskami v ruke. Pri recepcii kempu ešte svietilo, niekto tam hral na gitare a spieval po poľsky. Nikola ma potiahla bokom, popri stanoch a karavanoch, cez trávu, ktorá sa lepila na chodidlá, a ani raz sa neobzrela, či idem za ňou. Vedela, že idem.

V dodávke voňalo neoprénom, opaľovacím krémom a ešte niečím sladkým, čo bola asi ona. Zo stropu visela reťaz malých svetielok na baterky. Rozsvietila ju a hneď zase zhasla. „Takto je to lepšie,“ povedala, a mala pravdu.

Viac si z tej noci nechám pre seba. Aj tak by som to nevedel povedať slovami, ktoré by sa jej páčili.

Zobudila ma o pol šiestej, ešte za šera. Už bola oblečená, vlasy vo vrkoči, na krku píšťalka. „O ôsmej mám skupinu a predtým musím nafúkať štyri člny,“ povedala. „Choď cez pláž, nie popri recepcii.“

Išiel som cez pláž. Nad Marou visela hmla ako vata a trčali z nej iba špičky Tatier. Na chate Tomáš spal s otvorenými ústami a v telke ešte bežal futbal bez zvuku.

O deviatej som stál pri Čiernom Váhu znova. Tomáš nechcel ísť, vraj ho bolí chrbát. Nikola rozdávala vesty novej skupine, rodine z Poľska a trom študentom z Košíc. Keď prišla ku mne, podala mi prilbu a pozrela sa mi do očí presne na takú dlhú chvíľu, na akú sa inštruktorka pozerá na klienta.

„Nohy dopredu, ak vypadnete,“ povedala. „A nepanikáriť.“

Celý splav ma nechala sedieť vpredu, kde strieka najviac. Keď sme prechádzali tou druhou perejou, zakričala: „Bratislava, záber!“ a ja som zabral, ako som vedel, a raft prešiel hladko, a ona sa za mnou smiala tak, že to počula iba posádka.

Na výstupe mi podala ruku. Krátko, pevne. Nič viac.

V nedeľu sme s Tomášom balili a ja som ešte raz otvoril zoznamku. Profil so žltým pádlom zmizol, akoby nikdy neexistoval. Pri Ružomberku sa ma Tomáš spýtal, ako sa volala tá inštruktorka, že by nabudúce išiel s ňou.

„Neviem,“ povedal som. „Zabudol som.“

Pozeral som pritom na Váh, ktorý tiekol vedľa diaľnice, a opakoval som si to meno potichu, znova a znova, ako sa opakuje pesnička, z ktorej poznáš iba refrén.