Leto na Vlčincoch

Adam, 31 · Žilina

„Iba sex,“ povedala Lucia a slamkou zamiešala ľad v pohári s limonádou. „Žiadne rande. Žiadni kamoši. Nechcem poznať tvojich kamošov a ty nebudeš poznať mojich. V septembri odchádzam do Viedne a nechcem si tam so sebou ťahať nič, čo by som tu musela dokončiť.“

Sedeli sme pod arkádami na Mariánskom námestí. Bol začiatok júna, jeden z tých večerov, keď dlažba ešte o deviatej sála teplo, okolo sochy Panny Márie behajú deti a z terás sa ozýva cinkanie pohárov. Písali sme si štyri dni. Mala dvadsaťštyri rokov, končila na Žilinskej univerzite logistiku a na fotkách vyzerala ako niekto, kto sa nikdy za nič neospravedlňuje. Naživo tiež.

„A toto je čo?“ spýtal som sa. „Toto nie je rande?“

„Toto je pohovor.“ Oprela sa v stoličke a prezrela si ma od hlavy po tenisky. „Rande by bolo, keby sme potom išli do kina.“

Mám tridsaťjeden rokov a programujem backend pre firmu, ktorej produkt by som nevedel vysvetliť vlastnej mame. Za posledné dva roky som mal jeden vzťah, ktorý sa skončil tak nudne, že si už ani nepamätám, kto koho opustil. A oproti mne sedelo dievča s tmavým vrkočom a s tetovaním lastovičky na zápästí a ponúkalo mi leto bez akýchkoľvek komplikácií.

„Má to aj ďalšie podmienky?“

„U teba. Nikdy nie u mňa, bývam so spolubývajúcou. Keď jeden z nás povie dosť, je koniec a nikto sa nepýta prečo. A žiadne správy na dobré ráno.“

„Beriem,“ povedal som.

„Ani sa nespýtaš, či som si istá?“

„Vyzeráš, že si si bola istá skôr, ako si si sadla.“

Prvýkrát za celý večer sa usmiala. Dopila limonádu, vstala a prehodila si ruksak cez plece. „Vlčince, však? Ktorý blok?“

Bývam v garsónke na Vlčincoch, na ôsmom poschodí panelového domu, ktorý vyzerá presne ako ďalších dvadsať domov okolo neho. Jediná výhoda je výhľad: z balkóna vidno až na Malú Fatru a za jasného počasia aj hrebeň nad Strečnom. A potom ešte to, že z Veľkého dielu je to ku mne pešo desať minút. Lucia to vypočítala skôr ako ja.

Prvýkrát prišla v utorok o šiestej, rovno z konzultácie k diplomovke, s ruksakom plným papierov a s perom zastrčeným za uchom. Postavila ruksak do predsiene, rozhliadla sa po izbe – gauč, ktorý sa rozkladá na posteľ, dva monitory, kaktus, ktorý prežil všetko – a povedala: „Čakala som horšie.“

„Upratoval som dve hodiny.“

„To je vidieť.“ Vyzula si tenisky a prišla ku mne bosá. Bola o hlavu nižšia a musela sa postaviť na špičky. „Pravidlá platia?“

„Platia.“

„Tak prestaň rozprávať.“

Prestal som.

Keď odchádzala, bolo po desiatej a nad sídliskom už svietili iba okná a pouličné lampy. Obliekla sa rýchlo, bez hanby, zaplietla si vlasy späť do vrkoča a pri dverách povedala: „Štvrtok. O šiestej.“ Nebola to otázka. Z balkóna som sa pozeral, ako prechádza cez parkovisko k zastávke trolejbusu, a čakal som, či sa otočí. Neotočila sa. Neskôr som pochopil, že sa neotáča nikdy, a začalo sa mi to na nej páčiť.

Štátnice spravila v polovici júna. V ten deň prišla v čiernom saku a v sukni, v ktorej som ju nikdy predtým nevidel, a s fľašou najlacnejšieho sektu z potravín pod domom. „Toto nie je oslava,“ upozornila ma medzi dverami. „Toto je iba sekt.“ Pili sme ho z hrnčekov na kávu, lebo poháre na víno nemám, a sako skončilo prehodené cez operadlo stoličky skôr, ako sme ho dopili.

Tak to šlo celé leto. Utorok a štvrtok, niekedy aj nedeľa podvečer, keď sa vracala od rodičov z Rajca s taškou plnou maminých buchiet, z ktorých mi nikdy nedala ochutnať. „To by už bolo rande,“ tvrdila a buchty nosila späť do svojho bytu.

Za tie týždne som sa o nej dozvedel veci, ktoré človek o ľuďoch z rande zvyčajne nevie. Že pije vodu rovno z vodovodu, z dlane. Že si pri obliekaní potichu pospevuje, vždy tú istú pesničku, a keď sa jej na to spýtam, zaprie to. Že má na lopatke jazvu po páde z bicykla a neznáša, keď sa jej niekto dotýka chodidiel. Nevedel som, ako sa volajú jej rodičia, ako sa volá jej spolubývajúca ani čo chce robiť o desať rokov. A vôbec mi to nechýbalo. Vlastne to bolo to najlepšie, čo mi za dlhý čas niekto ponúkol: byť s niekým úplne blízko a nemusieť o tom nič vysvetľovať.

V júli prišla horúčava, aká v Žiline býva len raz za niekoľko rokov. Na ôsmom poschodí sa nedalo dýchať, ventilátor iba presúval horúci vzduch z jedného rohu do druhého. Ležali sme potom na zemi, na chladnejšej dlážke, a ona mi rozprávala o Viedni. O firme, ktorá ju berie ako juniorku na plánovanie dopravy. O izbe v Ottakringu, ktorú si prenajala cez internet a videla iba na fotkách. O tom, že sa nemčiny bojí viac ako čohokoľvek iného. Počúval som a nič som nehovoril. Pochopil som, že toto je jediné miesto, kde to môže povedať nahlas bez toho, aby jej niekto dával rady.

Pravidlo sme porušili raz, aj to nechtiac. Bola sobota a ja som išiel s kamarátmi na bicykloch po cyklochodníku popri Váhu až k Budatínskemu hradu. V parku pod hradom sedela Lucia na deke s tromi dievčatami a s fľašou vína. Zbadala ma skôr ako ja ju. Pozrela sa rovno na mňa, chvíľu, bez jediného pohybu v tvári, a potom sa otočila ku kamarátke a niečo jej povedala, akoby som bol vzduch. Ja som zastavil pri hradnom múre, tváril som sa, že ma nesmierne zaujíma drotárska expozícia, a potom som šliapol do pedálov a išiel ďalej.

„Čo sa tak blbo usmievaš?“ spýtal sa ma Maroš, keď sme si pri Kysuci dávali pauzu.

„Ale nič. Horúco je.“

Večer mi od nej prišla prvá správa, ktorá nebola o čase a mieste: „Dobre si to zahral.“ A hneď za ňou druhá: „Zajtra o šiestej.“

V auguste sa to začalo meniť, ale nie tak, ako by človek čakal. Nepribudli city ani slzy. Pribudol iba čas. Zostávala dlhšie, niekedy do polnoci, a potom sme spolu stáli na balkóne a pozerali, ako nad Fatrou pomaly zhasína obloha a na sídlisku sa jedno po druhom zhasínajú okná. Raz zaspala a ja som ju nezobudil. Ráno sa strašne hnevala, lebo spolubývajúca bude mať otázky, a potom sa v kuchyni smiala, keď zistila, že nemám nič na raňajky okrem horčice a jedného vajíčka.

Posledný štvrtok v auguste prišla bez ruksaku. Povedala, že v nedeľu ráno odchádza vlakom cez Bratislavu a že v sobotu balí. Tú noc sme sa nikam neponáhľali. Bola to tá istá izba, ten istý gauč a ten istý kaktus, ale všetko bolo pomalšie, akoby sme si to chceli obaja poriadne zapamätať, aj keď by to ani jeden z nás nepovedal nahlas.

O polnoci sa posadila a povedala: „Poďme sa prejsť.“

„To je proti pravidlám.“

„Toto nie je rande,“ povedala a hľadala pod gaučom druhú tenisku. „To je prechádzka.“

Išli sme pešo cez stíchnuté mesto, dolu Národnou ulicou, popri zatvorených výkladoch, cez prázdne Mariánske námestie, kde sme sa v júni stretli prvý raz, a ďalej až k Váhu. Pri Budatínskom hrade sme si sadli na breh, tam, kde sa do Váhu vlieva Kysuca. Voda bola tmavá a pokojná, z mosta občas preblikli svetlá auta. Lucia si mi oprela hlavu o plece. Dlho sme mlčali.

„Budeš mi písať?“ spýtal som sa napokon, hoci som vedel odpoveď.

„Nie,“ povedala. „Ale budem na to myslieť.“

Pri hrade sme sa rozlúčili. Jednoducho, bez sľubov, jedným dlhým bozkom a jej rukou na mojej tvári. Odišla pešo smerom k centru a ja som vedel, že sa neotočí. Neotočila sa.

V septembri, keď už leto dávno nebolo letom, mi predsa len prišla jediná správa. Bez pozdravu, bez podpisu: „Tu nejazdia trolejbusy. Iba električky. Neviem si zvyknúť.“ Stál som vtedy na zastávke na Vlčincoch a práve prichádzal trolejbus smerom na Veľký diel. Usmial som sa a nastúpil.