Piatok bez lega

Martina, 33 · Zvolen

Do Adamkovho ruksaka som zbalila tri tričká, pyžamo s dinosaurami, zubnú kefku, knihu o hasičoch a náhradné ponožky, lebo on vždy vbehne do potoka. Babka s dedkom z Detvy prišli po neho v piatok o štvrtej. Adamko mi dal pusu cez okno auta, zakýval a už sa otáčal k dedkovi, ktorý mu sľúbil, že v sobotu pôjdu na traktor. Stála som na parkovisku pred panelákom na Západe s rukou ešte vo vzduchu a zrazu som nevedela, kam s ňou.

Prvý voľný piatok od marca. Pol roka som nebola sama doma dlhšie ako dve hodiny. Vyšla som hore, zavrela dvere a to ticho v byte ma skoro zrazilo na kolená. Žiadne „mami, pozri“, žiadna rozprávka z tabletu. Iba chladnička a hodiny v kuchyni.

Otvorila som zoznamku. Profil som mala už dva mesiace, písala som si z neho po večeroch, keď Adamko zaspal, a nikdy som nikoho nestretla, lebo nikdy nebol čas. Stano mi písal najdlhšie. Tridsaťsedem, Zvolen, hasič. Prvú správu mi poslal o tretej ráno z nočnej služby: „Nikde nehorí, tak sa nudím. Aj ty nespíš?“ Odvtedy sme si písali skoro každý deň. O ničom a o všetkom. Vedel, že mám syna. Nikdy sa nespýtal, kde je otec, a za to som ho mala rada skôr, ako som ho uvidela.

O pol piatej som mu napísala: „Mám voľný večer. Celý. Aj noc. Ak máš čas, teraz je ten čas.“

Odpovedal o dve minúty: „Končím o šiestej. O siedmej na námestí pri zámku?“

Chvíľu som sedela na okraji vane s mobilom v ruke a čakala, kedy príde výčitka. Tá známa, materská, ktorá mi zvyčajne pošepká, že by som mala radšej vyžehliť tričká, umyť okná a ísť spať o desiatej. Neprišla. Zavolala mi mama, že Adamko už je na dvore a naháňa sliepky a že si mám oddýchnuť. Povedala som jej, že si oddýchnem. Nepovedala som jej ako.

Hodinu som stála pred skriňou. Všetko, čo som mala, bolo buď na ihrisko, alebo na rodičovské združenie. Nakoniec som vytiahla čierne šaty, ktoré som mala naposledy na svadbe sesternice, a zistila som, že sú mi o kúsok voľnejšie. Za to môže naháňanie šesťročného chlapca, nie diéta. Maľovala som sa v kúpeľni, kde na okraji vane sedelo desať gumených kačičiek a všetky sa na mňa pozerali.

Zvolen v septembrovom podvečere je mesto, ktoré konečne vydýchlo. Na Námestí SNP sa študenti z technickej univerzity rozvaľovali na lavičkách pod stromami, pri fontáne behali deti, ktoré neboli moje, a na južnom konci, nad všetkým, stál zámok, svetlý, hranatý, s tou strechou, ktorú poznám zo školských výletov. Za mestom sa na kopci nad Hronom tmavel les a v ňom Pustý hrad, z ktorého odtiaľto veľa nevidno, ale každý Zvolenčan vie, kde je.

Stano stál pri schodoch k zámku. Poznala som ho hneď, lebo mal presne ten istý úsmev ako na fotke, len tvár bola opálenejšia a ramená širšie, ako som si predstavovala. Džínsy, biele tričko, žiadna uniforma. Trochu ma to sklamalo a hneď som sa tej myšlienke zasmiala.

„Čo je smiešne?“ spýtal sa namiesto pozdravu.

„Že som čakala prilbu.“

„Tú nosím až na druhom rande,“ povedal a pobozkal ma na líce, blízko pri ústach, akoby skúšal, kam až môže.

Išli sme na víno do malej vinárne v bočnej uličke pri námestí. Rozprával o službách, o tom, že najčastejšie nehasia požiare, ale vyťahujú ľudí z áut pri Budči a mačky zo stromov na Zlatom Potoku. Ja som hovorila o práci v lekárni, o Adamkovi, o tom, že som zabudla, aké je to rozprávať sa s dospelým človekom bez toho, aby ma niekto každé tri minúty ťahal za rukáv. Pri druhom pohári som si všimla, že mi drží ruku na stole a palcom mi pomaly prechádza po hánkach. Nevedela som, odkedy.

Nepustila som ho. Otočila som dlaň hore, aby naše ruky ležali na stole celé, a on sa zasmial, potichu, skoro prekvapene. Mal drsné prsty, na jednom starú jazvu po popálenine. Spýtala som sa, odkiaľ ju má. Povedal, že z prvého zásahu, keď mal dvadsaťdva a myslel si, že je nesmrteľný.

„A teraz?“

„Teraz už viem, že nie som,“ povedal. „Preto si nenechám ujsť voľný piatok.“

„Kedy sa vráti?“ spýtal sa potichu.

„V nedeľu poobede.“

„To je veľa času.“

„Nie je,“ povedala som. „Ver mi, že nie je.“

Vonku ma chytil za ruku tak samozrejme, akoby to robil roky. Zámok bol už osvetlený, hradby žlté od reflektorov, a na nádvorí niekto skúšal zvuk na nedeľný koncert. Prešli sme parkom pod zámkom. Pri múre sa zastavil, oprel ma chrbtom o studený kameň a pobozkal ma. Tentoraz nie na líce. Pomaly, dôkladne, ako človek, ktorý nemá kam sa ponáhľať. Kolená sa mi podlomili tak, že som sa ho musela chytiť za tričko. Keď sme sa od seba odtiahli, povedala som prvú vec, ktorá mi prišla na um:

„Bývam na Západe. Štvrté poschodie. Výťah ide.“

„To je dobrá správa,“ povedal. „Po celom dni v službe.“

Domov sme išli pešo, lebo on nechcel čakať na taxík a ja som nechcela, aby tá cesta skončila. Na rohu pred panelákom ma pritlačil k múru a bozkával ma tak dlho, že sa nad nami rozsvietilo okno a niekto ho hlasno zavrel. Smiali sme sa ako pubertiaci. Vo výťahu sme už nehovorili vôbec.

Keď som odomkla, rozsvietila som v obývačke a zastala. Na gauči, presne v strede, stálo červené hasičské auto z lega, s rebríkom vytiahnutým do výšky a s dvoma malými hasičmi v kabíne. Adamko ho staval celý týždeň a zakázal mi ho odložiť, lebo „to ide na zásah“.

Stano sa pozrel na auto, potom na mňa. Videla som, ako mu šklbe v kútikoch.

„Kolega?“ spýtal sa.

„Nepozeraj sa naň,“ povedala som a začala som sa smiať tak, že som sa musela chytiť kľučky. Vzala som auto opatrne oboma rukami, aby sa nerozpadlo, a odniesla ho do detskej izby na poličku. „Zásah sa ruší. Posádka ide spať.“

Keď som sa vrátila, stál pri okne a díval sa na svetlá Zvolena dolu pod sídliskom. Otočil sa. Už sa neusmieval. Podišla som k nemu a on mi pomaly, jeden po druhom, rozopínal gombíky na chrbte šiat, akoby mal na to celý víkend. Mal.

Viac z tej noci si nechám pre seba. Poviem iba toľko, že v byte konečne nebolo ticho.

Zobudila som sa o ôsmej, čo sa mi nestalo šesť rokov. Chvíľu som ležala a nechápala, prečo ma nikto neťahá z postele. Potom som z kuchyne počula, ako niekto potichu nadáva na môj kávovar.

Stano stál pri linke v boxerkách a v mojom župane, ktorý mu siahal ledva nad kolená, a skúšal, kam sa sype káva. „Toto je horšie ako hasiaci prístroj,“ povedal. „Nikde to nemá návod.“

Raňajkovali sme na balkóne. Zvolen bol v sobotu ráno prázdny, iba na parkovisku niekto umýval auto a od Hrona sa ťahala hmla. Na obzore, nad lesom, sa dvíhal kopec s Pustým hradom a Stano mi rozprával, že tam hore raz celú noc hasil lesný požiar a že odtiaľ vidno moje okno. Neverila som mu. Sľúbil, že mi to ukáže.

Potom sme sa vrátili do postele, lebo káva bola aj tak hrozná a balkón mal priveľa susedov. Na nočnom stolíku ležala Adamkova kniha o hasičoch, ktorú som mu napokon zabudla dať do ruksaka. Stano ju otvoril a chvíľu listoval s vážnou tvárou, ako odborník. Pri obrázku s rebríkom sa zasmial, že také auto majú na stanici tiež, len staršie a hlučnejšie.

Predpoludním si obliekol tričko a vo dverách sa zastavil. „To auto,“ povedal. „Chýba mu jedna hadica. Všimol som si to včera.“

„Adamko ju stratil v škôlke.“

„Tak mu povedz, že hasiči majú na stanici náhradné.“

Zavrela som za ním dvere a oprela sa o ne chrbtom. Bola sobota, jedenásť hodín, a do nedele poobede ostávalo ešte veľa času. Vzala som mobil a napísala mu: „Večer zas? Posádka je stále mimo.“

Odpoveď prišla, kým som ešte stála v predsieni: „Tentoraz prídem s prilbou.“