Auto dve ulice ďalej

Eva, 47 · Martin

V Martine vedia všetci všetko. Keď si v pondelok v supermarkete kúpite dve fľaše vína, v utorok sa vás v zborovni niekto opatrne spýta, či ste mali návštevu. Keď si dáte ostrihať vlasy nakrátko, pani Kubíková od vedľa vyhlási, že ste sa buď zaľúbili, alebo sa rozvádzate. Ja som sa pred štyrmi rokmi rozviedla, vlasy som si nechala dlhé, a aj tak to všetci vedeli skôr ako moja mama.

Mám štyridsaťsedem rokov, učím slovenčinu a dejepis na základnej škole a bývam v starom rodinnom dome po rodičoch, v tichej ulici s výhľadom na Martinské hole, kde má každá záclona oči. Mám dve dospelé deti, ktoré študujú v Bratislave, kocúra menom Hurban a jednu zásadu. To, čo robím po zotmení, nie je nikoho vec. A už vôbec nie vec pani Kubíkovej.

Preto som si na zoznamku nedala fotku tváre a preto som pri Ivanovi váhala tak dlho. Mal štyridsaťdeväť rokov, bol vdovec, jazdil ako rušňovodič a býval vo Vrútkach, čo je od nás na skok. Príliš blízko. V našom kraji „na skok“ znamená aj to, že jeho sesternica môže chodiť k tej istej kaderníčke ako ja. Písali sme si šesť týždňov. Bol vtipný tým spôsobom, ktorý sa o vtipnosť nesnaží, a keď som mu napísala, že mám podmienky, odpísal: „Diktuj. Mám výbornú pamäť, pamätám si cestovné poriadky od roku 1995.“

Dlho som mu odmietala povedať, kde presne bývam. Nie preto, že by som sa bála jeho. Bála som sa Martina. Tohto mesta s Maticou, Národným cintorínom a pešou zónou, kde vás cestou od divadla na poštu pozdraví najmenej päť bývalých žiakov a traja ich rodičia. Jeden môj kolega sa pred rokmi zaľúbil do vdovy z Priekopy a skôr, ako stihol kúpiť prsteň, vedela o tom celá škola aj s kuchárkami.

Moje podmienky boli tri. Prvé stretnutie tam, kde nás nikto nepozná. Nikdy nie pred mojím domom za svetla. A nikomu ani slovo, ani kamarátom z depa.

„Na prvé stretnutie navrhujem skanzen,“ napísala som.

„Skanzen? Si si istá? Veď tam chodia školské výlety.“

„V sobotu popoludní nie. A keď niekoho stretnem, poviem, že si robím prípravu na hodinu.“

Múzeum slovenskej dediny stojí na kraji mesta, v Jahodníckych hájoch, a koncom septembra je tam pusto. Drevenice z Oravy, Kysúc a Turca rozostavené na lúke pod lesom, drevený kostolík, studne, ploty z prútia. Ivan čakal pri pokladni v tmavej bunde a so slnečnými okuliarmi, hoci bolo zamračené.

„Inkognito,“ povedal, keď si ich zložil. Mal sivomodré oči a smiech, ktorý sa začínal v očiach a k ústam sa dostal až neskôr.

„Vyzeráš ako tajný agent,“ povedala som.

„Ty si mi dala podmienky ako pri výmene špiónov na hranici. Musel som sa prispôsobiť.“

Pani v pokladni lúštila krížovku a na nás sa ani nepozrela. Ivan zaplatil dva lístky a nechal si vydať do posledného centa, lebo, ako povedal, rušňovodič musí mať v poriadku drobné aj cestovné poriadky. Hneď za bránou začalo mrholiť, jemne, sotva viditeľne. Vôbec nám to neprekážalo. Kto ide v septembri do skanzenu, nejde tam kvôli počasiu.

Prechádzali sme sa medzi dreveničkami skoro dve hodiny. Rozprával mi o trati z Vrútok do Žiliny, ktorú pozná pražec po pražci, o manželke, ktorá zomrela pred piatimi rokmi, a o tom, ako sa po jej smrti naučil variť, lebo inak by jedol iba párky. Ja som mu rozprávala o deťoch a o tom, prečo som odišla od manžela. Pri jednej oravskej chalupe s nízkymi dverami sa zohol, a aj tak sa udrel do hlavy. Zasmiala som sa a on sa urazil tak teatrálne, že som ho musela chytiť za ruku, aby sa mu uľavilo. Potom som ho už nepustila.

Na konci areálu, pri lese, kde už nikto nebol, zastal.

„Môžem ťa pobozkať? Alebo to porušuje niektorú podmienku?“

„O skanzene v podmienkach nič nebolo,“ povedala som.

Tak ma pobozkal, opretú o drevený plot, v tichu, ktoré rušili iba vrany nad hájom. Nebol to opatrný bozk. Bol to bozk muža, ktorý na niečo čakal dlho a už nechce čakať ani minútu.

Keď sme sa vracali k bráne, stretli sme jedinú ďalšiu návštevníčku, mladú mamu s dieťaťom v nosiči. Stihla som pustiť Ivanovu ruku a nasadiť výraz učiteľky na exkurzii. Ivan sa pri tom tváril tak vážne, že si nás tá mama určite zapamätala.

„Tvoja kolegyňa?“ spýtal sa, keď prešla.

„Nie. Ale jej mama môže byť moja kolegyňa. V Martine sa to nikdy nevie.“

Moja druhá podmienka, nikdy nie pred mojím domom za svetla, sa ukázala ako praktická. Bolo pol siedmej a stmievalo sa. Nechcela som ísť do Vrútok. Chcela som ho u seba, vo svojej kuchyni, vo svojej posteli, na svojom území. Vymysleli sme to v jeho aute na parkovisku pred skanzenom, ako dvaja pubertiaci, ktorí plánujú útek z domu.

„Zaparkuješ dve ulice ďalej, pri potravinách,“ vysvetľovala som. „Prídeš pešo, zadom cez záhradu. Bránička je otvorená, iba ju treba nadvihnúť, lebo drhne.“

„A ak ma niekto uvidí?“

„Pani Kubíková. Tá vidí všetko. Ale o ôsmej pozerá seriál a vtedy ju nevyruší ani požiar.“

„Takže o ôsmej.“

„O ôsmej a päť. Pre istotu.“

Cestou domov som sa zastavila pri potravinách, kde mal zaparkovať, a skontrolovala som, či tam svieti lampa. Svietila. Kúpila som fľašu vína, a keď sa ma predavačka, mama jedného môjho bývalého žiaka, spýtala, či čakám hostí, povedala som, že idem opravovať písomky. Pozrela sa na víno, potom na mňa a pokrčila plecami. Opravovanie písomiek je v Martine uznávaná výhovorka.

Doma som mala hodinu a pol. Trikrát som sa prezliekla. Potom som sa na seba nahnevala a obliekla si tie prvé šaty, tmavozelené, s gombíkmi vpredu. Zapálila som dve sviečky a jednu hneď zase sfúkla, lebo to vyzeralo ako z reklamy. Hurban ma sledoval z kresla s výrazom, aký som u neho ešte nevidela. Asi pohŕdanie.

O ôsmej a päť zavŕzgala bránička. Samozrejme, že ju zabudol nadvihnúť. Potom sa ozvala tupá rana a niečo, čo znelo ako nadávka z depa. Zadné dvere som otvorila práve vo chvíli, keď si Ivan šúchal holeň, lebo zakopol o polievaciu kanvu.

„Tajný agent,“ zašepkala som.

„Tvoja záhrada je mínové pole,“ zašepkal on. „To si mi nenapísala.“

Vtiahla som ho dnu a zamkla. V susedstve bolo ticho. Za plotom modro blikala obrazovka u pani Kubíkovej.

V kuchyni horela iba jedna sviečka. Ivan si vyzul topánky pri dverách, starostlivo, ako doma, potom sa narovnal a pozrel sa na mňa. Na tie šaty. Na gombíky.

„Toto,“ povedal pomaly, „si si obliekla kvôli mne.“

„Toto som si obliekla, lebo to bolo najbližšie,“ klamala som.

„Evka.“ Prvýkrát ma tak oslovil. Podišiel ku mne a začal rozopínať prvý gombík, potom druhý, pomaly, s trpezlivosťou človeka, ktorý tridsať rokov čaká na zelenú na návestidle. „Ty neklameš dobre.“

Nemala som žiadnu podmienku, ktorá by sa týkala toho, čo nasledovalo. Hurban odkráčal z kuchyne s urazene zdvihnutým chvostom a ja som ešte natiahla ruku a sfúkla aj tú poslednú sviečku.

Odišiel o pol druhej v noci, tou istou cestou. Tentoraz bráničku nadvihol. Stála som za záclonou v tmavej kuchyni a pozerala, ako jeho silueta mizne za rohom, smerom k autu, ktoré stálo dve ulice ďalej ako nevinný cudzinec.

Zaspala som až nadránom. Hurban mi medzitým odpustil a ľahol si mi k nohám, presne na miesto, kde ešte pred chvíľou ležal Ivan. Vankúš voňal cudzím mydlom a trochu strojovým olejom, alebo si to už iba predstavujem, keď na to spomínam.

Ráno, keď som vynášala smeti, stála pani Kubíková pri plote v župane.

„Pani učiteľka, v noci tu niekto chodil. Počula som kroky. Mali by ste si dať svetlo so senzorom.“

„To bola asi kuna,“ povedala som. „Tie sú v noci veľmi aktívne.“

„Kuna,“ zopakovala pochybovačne.

„Veľká kuna,“ povedala som a išla si uvariť kávu. Mobil na stole už blikal. „Vo štvrtok zase? Sľubujem, že kanvu obídem.“