Barlolámač sa nepozerá

Jana, 42 · Piešťany

V kúpeľoch platí veľa pravidiel. V bazénovej hale sa nehovorí nahlas, bahno sa nanáša pri presne štyridsiatich stupňoch, pacient s kardiostimulátorom nejde na elektroliečbu. Ja mám navyše jedno vlastné, ktoré som si nikde nenapísala, a predsa ho poznám naspamäť: nikdy nič s kúpeľným hosťom. Ani káva, ani prechádzka, ani „keď budete zase v Piešťanoch, ozvite sa“. Dvadsať rokov masírujem cudzie chrbty a viem, ako rýchlo sa z vďačnosti stane niečo, čo má po troch týždňoch odchod autobusom a nevyrovnaný účet v hlave.

Preto som si po rozvode založila profil na zoznamke a do popisu napísala len jednu vetu: „Hľadám muža, ktorý tu nie je na liečení.“ Kamarátka Zuzka sa smiala, že to znie ako inzerát na podnájom. Mala pravdu. Ale fungovalo to.

Roman mi napísal v utorok večer. Štyridsaťpäť, Hlohovec, stavbyvedúci, fotka pri nejakom lešení s prilbou v ruke. „Na liečení nie som. Mám zdravý chrbát, aspoň myslím. Ale ak by si to chcela overiť, nebránim sa.“ Zasmiala som sa nahlas, sama v kuchyni, a hneď som sa za to hanbila, lebo som vedela, že odpíšem.

Písali sme si štyri dni. Nie o posteli, aspoň nie hneď. O tom, že v Hlohovci opravujú most a že on ten starý bude trochu ľutovať. O tom, že ja by som nikdy nebývala inde ako v Piešťanoch, hoci ma tu pozná každá druhá babka z Banky aj polovica kúpeľných hostí z Nemecka. V piatok napísal: „Zajtra mám voľno. Ukáž mi svoje mesto. A seba, ak dovolíš.“ Tá druhá veta ma držala hore do jednej v noci.

V sobotu ráno som sa trikrát prezliekla. Nakoniec som si obliekla tmavý sveter, ktorý mi kúpila ešte svokra, keď som nejakú svokru mala, a pod neho čiernu čipkovanú podprsenku, ktorú som si kúpila sama, v Bratislave, v deň, keď mi prišiel rozsudok o rozvode. Nikto ju zatiaľ nevidel. Stála som pred zrkadlom v predsieni a povedala som si nahlas, že idem iba na prechádzku. Znelo to asi tak presvedčivo ako pacient, ktorý tvrdí, že doma cvičí každý deň.

Stretnutie som navrhla pri Barlolámačovi, na konci Kolonádového mosta, hneď ako sa zíde na Kúpeľný ostrov. Bolo to hlúpe, vedela som to už vtedy. V sobotu popoludní tam korzujú hostia so županmi pod kabátmi, fotia sa so sochou chlapa, ktorý láme barlu o koleno, a polovicu z nich som ten týždeň mala na lehátku. Ale chcela som ho vidieť práve tam. Na mojom mieste, nie v nejakej anonymnej kaviarni v Trnave.

Stál chrbtom k soche a čítal nápis Surge et ambula. Vyšší, ako som čakala, šedivé spánky, tmavomodrá bunda. Keď sa otočil, usmial sa tak, ako sa usmievajú chlapi, ktorí vedia, že prišli o päť minút skôr.

„Takže toto je ten pán, čo sa uzdravil,“ povedal a kývol hlavou na bronz.

„Jediný muž v Piešťanoch, ktorý sa na mňa nikdy nepozerá,“ odpovedala som. „Preto sa pri ňom stretávam.“

„Tak to má smolu.“

Prešli sme späť cez most. Kolonáda je presklená, v zime je v nej teplo a pod vami sa valí Váh, sivý a rýchly. Obchodíky s oblátkami, s kúpeľnou kozmetikou, s pohľadnicami, ktoré dnes už nikto neposiela. V polovici cesty som to začula: „Pani Janka! Pani Janka, to ste vy!“

Pani Hudecová z Nitry, tri týždne na bedrový kĺb, masáž každý deň o desiatej. Mala na sebe kožuch a v ruke kornútok s oblátkami. Pozrela na mňa, potom na Romana, potom zase na mňa, a ja som videla, ako sa jej v hlave skladá celá telenovela.

„To je môj brat,“ vyhŕkla som. „Z Hlohovca.“

Roman ani nemrkol. Podal jej ruku, pochválil jej kožuch a spýtal sa, ako jej zaberá bahno. O dve minúty sa smiala ako dievča. Keď odišla, oprel sa o zábradlie a potichu povedal: „Brat. Dobre. Tak sa to budeme hrať.“

„Nič sa nebudeme hrať,“ zasyčala som, ale srdce mi búšilo úplne inak, ako by malo od strachu.

Lebo som sa bála, to áno. Ale nie toho, čoho by som sa mala. Nebála som sa, že ma pani Hudecová ohovorí v jedálni pred celým tretím poschodím. Bála som sa, že sa mi to páči. Že sa mi páči mať tajomstvo v meste, kde som dvadsať rokov nemala ani jedno. Kde ma poznajú ako tú milú Janku z masáží, ktorá má vždy teplé ruky a nikdy nemešká. Roman kráčal vedľa mňa a ja som si predstavovala, čo by pani Hudecová povedala, keby vedela, na čo práve myslím.

Zišli sme dolu k rieke, na promenádu smerom k Sĺňave, kde je menej ľudí a lampy svietia žlto na mokrý asfalt. Roman kráčal blízko, ale nedotýkal sa ma. Rozprával o svojom rozvode, bez horkosti, skôr ako o počasí, ktoré raz prešlo. Ja som hovorila o práci. O tom, že poznám cudzie telá lepšie ako ich vlastní manželia. Kde bolí, kde sa človek zatne, kde povolí.

„A svoje?“ spýtal sa.

„Čo moje?“

„Svoje telo. Vieš, kde povolí?“

Zastala som. Pri brehu ležali prevrátené loďky z letnej požičovne, na druhej strane rieky svietili okná Thermie ako na starej pohľadnici. Chcela som povedať niečo vtipné. Namiesto toho som ho chytila za ruku a položila si ju na zátylok, presne tam, kde mi po ôsmich hodinách práce tvrdne šija. Stlačil. Nie ako masér, horšie. Pomaly, s rozmyslom, akoby sa pýtal. Zavrela som oči.

„Tu,“ povedala som. „Tu povolím.“

Keď ma pobozkal, stáli sme na mieste, odkiaľ vidno oba brehy. Keby šiel okolo niekto z mojej zmeny, bolo by po tajomstve. Práve preto som ho nepustila.

„Mám izbu,“ povedal mi do vlasov. „Malý hotel za parkom, smerom k jazeru. Pre istotu. Ak nechceš, navečeriam sa sám a zajtra idem domov.“

„A čo povieš na recepcii? Že prišla sestra?“

„Poviem, že prišla fyzioterapeutka. Na domácu návštevu.“

Smiala som sa celou cestou cez park. Na recepcii sedel mladý chalan, ktorého som nepoznala, a aj tak som si pri výťahu stiahla čiapku hlbšie do čela. Roman stál vedľa mňa a díval sa na mňa v zrkadle tak, že som sa musela oprieť o stenu.

V izbe nerozsvietil. Svetlo z ulice stačilo. Stiahol mi kabát, potom sveter, a keď som mu začala rozopínať košeľu, zastavil mi ruky.

„Dvadsať rokov sa staráš o iných,“ povedal. „Dnes si ľahni ty.“

Ľahla som si. Zvyšok patrí len tej izbe.

Budík mi zazvonil o pol šiestej, lebo o siedmej začínam. Roman spal na bruchu, jednu ruku mal prehodenú cez moju stranu postele, akoby ju strážil. Obliekala som sa potme a pozerala na jeho chrbát. Zdravý, to áno. Ale pod lopatkou mal uzlík, veľký ako lieskový orech. Zaváhala som, potom som si spomenula na svoje pravidlo a usmiala som sa, lebo on predsa nie je kúpeľný hosť. Pritlačila som palec, raz, pevne. Zamrmlal niečo do vankúša a spal ďalej.

Na lístok na nočnom stolíku som napísala: „Uzlík pod ľavou lopatkou. Ďalšia návšteva sa platí bozkom.“ Potom som vyšla von, kde bola ešte tma a z Váhu stúpala para.

Na moste nebol nikto, len upratovačka s mopom a zatvorené stánky. Barlolámač stál na svojom mieste, bronzový, hrdý, s barlou nad kolenom, a díval sa niekam ponad rieku. Pri ňom som na sekundu zastala. Vedela som, že dnes mám o desiatej pani Hudecovú. Vedela som, že sa ma spýta na brata. A vedela som, že jej poviem, že sa má dobre, že odišiel domov do Hlohovca a že sa čoskoro vráti.

V šatni som si obliekla bielu uniformu a ruky mi voňali jeho kožou, hoci som si ich dvakrát umyla. Prvý pacient bol pán z Viedne s ischiasom. Vravel, že mám dnes nejaké teplé dlane. Poďakovala som sa a nepovedala mu prečo.

Mobil mi zavibroval v skrinke okolo obeda. „Uzlík je preč. Kedy mám prísť zaplatiť?“

Odpísala som, že v sobotu. Pri Barlolámačovi. On sa aj tak nepozerá.