Posledná noc sezóny

Marek, 33 · Poprad

Horolezci majú jedno pravidlo, ktoré nikde nie je napísané: hora ti nikdy nič nesľubuje. Môžeš mať dobrú predpoveď, dobré lano a dobrého parťáka, a aj tak sa otočíš dvesto metrov pod vrcholom. Toto pravidlo nosím v hlave dvanásť rokov. Až do jedného septembrového víkendu v Poprade som si myslel, že platí iba na skale.

Mám tridsaťtri rokov, som z Košíc a cez týždeň pracujem v IT firme, kde sedím osem hodín pred dvoma monitormi. Cez víkend utekám do Tatier. V tú sobotu sme s Tomášom liezli Martinovou cestou na Gerlach a vrátili sme sa do Velickej doliny s kolenami, ktoré protestovali pri každom kroku. Tomáš musel ešte v sobotu večer vlakom domov, lebo jeho malá mala v nedeľu narodeniny. Ja som mal izbu v penzióne v Spišskej Sobote zaplatenú do nedele. A mal som jednu správu, na ktorú som celý deň nestihol odpísať.

Barbora. Dvadsaťsedem rokov, čierne vlasy, na profilovej fotke s tácňou plnou pohárov na terase nejakého hotela. Písali sme si štyri dni. Robila čašníčku v hoteli v Starom Smokovci a v sobotu jej končila sezóna. V nedeľu napoludnie mala vlak do Viedne a odtiaľ ďalej do Tirolska, kde mala zmluvu na celú zimu v lyžiarskom stredisku. „Takže ak sa chceš stretnúť, máš jeden večer,“ napísala mi vo štvrtok. „Potom som päť mesiacov v Rakúsku a nosím knedle Nemcom.“

Keď som vo Velickej doline konečne chytil signál, napísal som: „Mám jeden večer. A boľavé nohy.“

„Tak Aquacity,“ odpísala okamžite. „Ja mám boľavý chrbát od tácne. O ôsmej pri vchode.“

Mal som dve hodiny. V penzióne som sa osprchoval, oholil, lebo po troch dňoch v horách som vyzeral ako pustovník, a zistil som, že okrem funkčného trička a softšelovej bundy nemám so sebou nič, čo by sa dalo nazvať oblečením na rande. Majiteľka penziónu, pani Lenka, si ma na schodoch premerala a povedala, že do Aquacity to stačí. Tam sa aj tak všetci vyzlečú.

Aquacity v Poprade vyzerá večer ako vesmírna stanica. Modré svetlá, para nad bazénmi, ľudia v bielych županoch presúvajúci sa z jednej vody do druhej. Barbora stála pri vchode v krátkej bunde, s vlasmi stiahnutými do chvosta a s taškou cez plece. Bola nižšia, ako som čakal, a keď sa usmiala, ukázala trochu krivý predný zub, ktorý na fotkách nebolo vidieť. Páčil sa mi okamžite.

„Ty si ten horolezec,“ povedala. „Vyzeráš, akoby ťa niekto zhodil z kopca.“

„Skoro. Martinova cesta na Gerlach.“

„Neviem, čo to je, ale znie to bolestivo.“

V šatni sme sa rozdelili a ja som stál pod sprchou dlhšie, ako bolo treba, a premýšľal som, prečo mi srdce búši viac ako ráno pod vrcholom. Keď vyšla v tmavomodrých plavkách, s uterákom prehodeným cez plece, pochopil som. Nemala tetovanie, aké som čakal, ani nič okázalé. Iba ramená opálené z terasy a bledý pásik od hodiniek na zápästí.

Vonkajší bazén s termálnou vodou mal tridsaťšesť stupňov a vzduch nad ním možno osem. Doplávali sme do rohu, kde nikto nebol, a opreli sa o okraj. Na severe, za strechami mesta, sa v poslednom svetle rysovali Tatry. Čierny zubatý hrebeň, nad ním fialové nebo, na Lomnickom štíte maličké svetielko. Barbora ukazovala na štíty jeden po druhom a ja som jej ich pomenúval. Slavkovský. Lomnický. Kežmarský. Gerlach, najvyšší zo všetkých, odtiaľto vyzeral nevinne ako obyčajný kopec.

„Päť mesiacov som sa na ne pozerala z terasy,“ povedala. „A ani raz som nebola hore. Vždy som mala zmenu.“

„Tak sa vráť v lete. Vezmem ťa.“

Pozrela sa na mňa zboku, s vodou po bradu. „Nesľubuj. V lete budem možno v Chorvátsku. Alebo v Grécku. Ja som sezónna, Marek. Ja nemám leto ani zimu, ja mám zmluvy.“

Pod vodou sa jej koleno dotklo môjho. Neodtiahla ho.

Zostali sme vo vode, kým nám plavčík o pol desiatej nepripomenul, že sa zatvára. Mali sme zvráskavené prsty a ja som mal pocit, že moje kolená po Gerlachu už nikdy nebudú protestovať.

Z Aquacity sme išli pešo. Asi dvadsať minút cez Poprad, ktorý v sobotu v noci zaspáva skôr ako Košice, popri Námestí svätého Egídia a potom ďalej, do Spišskej Soboty. Kedysi to bolo samostatné mestečko, dnes je to štvrť Popradu, ale vyzerá, akoby o tom nevedela. Podlhovasté námestie s kostolom svätého Juraja, okolo neho nízke meštianske domy so štítmi, dlažba, dve lampy a nikde ani živej duše.

„Toto je najkrajšie miesto v Poprade a turisti o ňom nevedia,“ povedala Barbora. „Nehovor to nikomu.“

„Nikomu. Ani nemám komu.“

Sadli sme si na schody pred kostolom. Rozprávala mi o sezóne. O hosťoch z Poľska, ktorí jej dávali prepitné v zlotých, o kuchárovi, ktorý spieval pri krájaní cibule, o tom, ako v auguste obsluhovala svadbu na terase a nevesta sa rozplakala, keď sa nad Lomnickým štítom zatiahlo. „Ľudia si myslia, že Tatry sú romantika,“ povedala. „Pre mňa sú Tatry kancelária. Iba s krajším výhľadom.“

Penzión bol v jednom z tých domov, s hrubými múrmi a dreveným schodiskom, ktoré vŕzgalo pri každom kroku. Majiteľka mi dala kľúče už poobede a upozornila ma, že po desiatej zamyká bránu. Pred bránou sa Barbora zastavila a oprela sa chrbtom o stenu. Čakala. Nie na otázku. Na to, či sa odvážim.

Odvážil som sa. Bozkávala ako niekto, kto nemá čas. Rýchlo, hlboko, s rukami okolo môjho krku a so smiechom niekde medzi dvoma nádychmi.

„Aby bolo jasné,“ povedala, keď sme sa na chvíľu od seba odtiahli, s čelom opretým o moje. „Zajtra o dvanástej mám vlak. Nechcem, aby si mi písal každý deň. Nechcem, aby si prišiel do Tirolska. Chcem túto noc a potom nič.“

„Hora ti nikdy nič nesľubuje,“ povedal som.

„Čo?“

„Nič. Horolezecká múdrosť. Rozumiem.“

Odomkol som bránu a ona prešla popri mne dnu, tak blízko, že som z jej vlasov cítil chlór.

Izba bola malá, s nízkym stropom a trámom, o ktorý som sa večer predtým dvakrát udrel. Okno vychádzalo na námestie a na kostolnú vežu. Nerozsvietili sme. Barbora si pri okne vyzliekla bundu, potom ešte niečo, potom sa ku mne v šere otočila a povedala: „Tak ukáž, horolezec, či ti ešte zostali nejaké sily.“

Zostali. S prekvapením som zistil, že únava ma opustila presne v tej chvíli a vrátila sa až oveľa neskôr, keď už za oknom nesvietila ani jedna lampa.

Zobudil som sa, keď na veži odbíjalo sedem. Barbora sedela na parapete v mojom tričku, kolená pritiahnuté k brade, a pozerala von. Nad strechami Spišskej Soboty stáli Tatry, ostré a čisté, a na vrcholoch mali prvý sneh, ktorý tam včera ešte nebol.

„Napadol cez noc,“ povedala bez toho, aby sa otočila. „Presne v deň, keď odchádzam. To je typické.“

Podišiel som k nej a sadol si vedľa na studený parapet. Chvíľu sme sa pozerali spolu. Potom ukázala na štíty a tentoraz ich pomenúvala ona, bez chyby, všetky, ktoré som jej večer v bazéne povedal. „Pamätám si ich,“ povedala. „Aby som mala čo rozprávať v Tirolsku.“

Raňajkovali sme v kuchynke penziónu chlieb s maslom a majiteľkine koláče s lekvárom. Majiteľka sa na Barboru pozrela raz, pozorne, a potom už nie. Potom som Barboru odviezol na stanicu Poprad-Tatry. Mala jeden veľký kufor a jeden batoh a v nich celú svoju zimu.

Na nástupišti sa ku mne otočila a chvíľu nič nehovorila. Potom sa postavila na špičky a pobozkala ma, krátko a pevne.

„Nepíš,“ povedala.

„Nebudem.“

„A keby si náhodou niekedy v zime bol v Tirolsku,“ dodala, už s nohou na schodíku vagóna, „v Ischgli je jeden hotel, kde nosím knedle. Ale nepíš.“

Vlak sa pohol. Pozeral som za ním, kým nezmizol za zákrutou smerom na Štrbu, a potom som sa otočil k Tatrám. Mali na sebe ten nový sneh a tvárili sa, že im je všetko jedno. Hora ti nikdy nič nesľubuje. Ale v Ischgli sa vraj dá dobre lyžovať ešte aj v apríli.