Izba s výhľadom na vežu

Katarína, 38 · Banská Bystrica

Z okna izby na štvrtom poschodí som mala hodinovú vežu takmer na dosah ruky. Stála na kraji námestia, štíhla a svetlá, s hodinami, ktoré išli o dve minúty napred oproti môjmu telefónu, a bola naklonená. Nie trochu, ako sa hovorí o obrazoch, ktoré visia trochu nakrivo. Naozaj naklonená, tak, že keď som sa na ňu dlhšie pozerala, mala som pocit, že sa nakláňa hotel, a nie ona.

Bol utorok, deväť večer, a ja som mala za sebou tri stretnutia, dvesto kilometrov po R1-tke a obed zo sáčku na pumpe pri Žiari. Predávam zdravotnícku techniku. Znie to lepšie, ako to je: v praxi to znamená, že vysvetľujem nákupcom nemocníc, prečo je náš ultrazvuk drahší ako ultrazvuk konkurencie, a oni sa tvária, že ma počúvajú. Na druhý deň o deviatej ma čakala posledná porada vo Zvolene a potom cesta domov do Bratislavy. Medzi tým bola jedna noc v hoteli na námestí SNP, ktorý mi vybrala asistentka, lebo „tam je aspoň pekne“.

Bolo tam pekne. V tom bol celý problém.

Keď je hotel škaredý, zaspíte pri správach a ráno odídete bez toho, aby ste si všimli, v ktorom meste ste vlastne boli. Keď je pekný, stojíte pri okne a pozeráte sa. Na dlažbu, ktorá sa leskne po daždi. Na ľudí, ktorí sa po večeri pomaly vracajú domov, zavesení jeden do druhého. Na pár pri fontáne, ktorý sa bozkáva tak dlho, že to už pôsobí neslušne. Stála som tam v uteráku a uvedomila som si, že naposledy som sa s niekým bozkávala na Silvestra, aj to iba preto, že odbila polnoc.

Osprchovala som sa, obliekla si čierne šaty, ktoré so sebou vozím pre prípad večere s klientom a ktoré som na večeri s klientom ešte nemala ani raz, a sadla som si s telefónom na parapet. Profil na zoznamke som mala už pol roka. Väčšinou som ho otvárala v podobných izbách, v Trenčíne, v Martine, v Prešove, a väčšinou som ho zase zavrela. Tentoraz som si prepla lokalitu na Banskú Bystricu a do popisu som napísala jedinú vetu: „Dnes večer som v meste, zajtra už nie.“

Juraj sa ozval o dvadsať minút. Štyridsaťštyri, horský vodca. Na profilovej fotke stál na nejakom hrebeni vo vetrovke, zarastený, s opálenou tvárou a s očami prižmúrenými proti slnku. Napísal: „Ak je to ten hotel s výhľadom na vežu, som od teba desať minút. Ak nie je, pätnásť.“

Odpísala som, že je to ten hotel. Spýtal sa, či tam ešte majú bar so zelenými kreslami. Mali. „Tak o desiatej,“ napísal. „Spoznáš ma podľa toho, že budem jediný v topánkach, v ktorých sa dá chodiť.“

Bar bol na prízemí, pod starými klenbami, s nízkym svetlom a s barmanom, ktorý leštil poháre s výrazom človeka, čo už videl všetko. Sadla som si do kresla pri okne. Námestie bolo takmer prázdne. Pri morovom stĺpe sedela skupinka tínedžerov, z kaviarne oproti odnášali stoličky dnu a nad strechami sa v tme rysoval kopec Urpín. Juraj prišiel presne o desiatej. Bol vyšší, ako som čakala, a pohyboval sa pomaly, s istotou, akoby celý život kráčal po skalách a nikdy sa nemusel pozerať pod nohy. Topánky mal naozaj pohodlné. Aj to som mu povedala.

„Profesionálna deformácia,“ usmial sa a sadol si oproti mne. „Nevydržím v ničom, v čom by som nevyšiel na Chopok.“

Objednal si pivo, ja pohár frankovky. Rozprával mi, že v lete vodí ľudí po hrebeni Nízkych Tatier, v zime robí lavínové kurzy a medzi tým opravuje strechu na chalupe v Španej doline, ktorú zdedil po dedovi. Spýtala som sa ho, koľkých ľudí už zachránil. Povedal, že záchranár nie je, ale že raz niesol na chrbte Nemca s vyvrtnutým členkom z Ďumbiera až na chatu a Nemec mu celú cestu spieval, aby im to rýchlejšie ubiehalo.

„A čo spieval?“

„Všetko od Modern Talking. Dvakrát.“

Smiala som sa tak, že barman prestal leštiť pohár. Juraj ma nechal dosmiať a potom sa spýtal: „A čo robí žena z Bratislavy v utorok večer v Bystrici?“

„Predáva ultrazvuky.“

„A okrem toho?“

Pozrela som naňho ponad pohár. Mal svetlé oči a bolo v nich čosi trpezlivé, ako u človeka, ktorý vie čakať na počasie. „Okrem toho zvyčajne sedí v hotelovej izbe a zaspí pri telke,“ povedala som. „Dnes nechcela.“

„Prečo práve dnes?“

Ukázala som von oknom na vežu. „Kvôli nej. Stojí nakrivo skoro päťsto rokov a nikomu to neprekáža. Pozerala som sa na ňu z izby a pomyslela som si, že aj ja by som mohla byť raz za čas trochu nakrivo.“

Juraj sa zasmial. Nie zdvorilo, naozaj. Potom sa naklonil cez stolík a povedal potichu, aby to barman nepočul: „Viem o nej jednu vec, ktorú turistom nehovorím.“

„Akú?“

„Poviem ti ju hore.“

Bol to taký priehľadný trik, že som mala chuť mu zatlieskať. Namiesto toho som dopila víno, vstala a podala mu ruku, akoby som ho vyzývala do tanca.

Vo výťahu sme stáli každý v inom rohu a pozerali sa na seba v zrkadle. Bolo to smiešne a zároveň to bola najnapätejšia minúta, akú som za posledný rok zažila. Na chodbe mi vypadla karta od izby. Zdvihol ju, podal mi ju a pritom mi končekmi prstov prešiel po zápästí. Tak zľahka, že som si nebola istá, či to bolo naschvál. Bolo.

V izbe som nezapla svetlo. Veža bola nasvietená a jej svetlo padalo cez okno šikmo na stenu nad posteľou. Juraj podišiel k oknu a chvíľu sa díval von.

„Tak čo je to za vec?“ spýtala som sa.

„Že sa vraj už ďalej nenakláňa. Zastavila sa kedysi dávno. Všetci čakajú, že spadne, a ona si len tak stojí.“

„To nie je tajomstvo. To je v každom sprievodcovi.“

„Ja viem,“ povedal a otočil sa ku mne. „Ale inak by si ma sem nevzala.“

Vzala by som. Obaja sme to vedeli. Zips na chrbte šiat som si stiahla sama, skôr ako ho stihol nájsť, a hodiny na veži za oknom ukazovali tri minúty pred jedenástou. Potom som už na hodiny nepozerala. Pamätám si iba jeho ruky, drsné ako lano, a to, akými pomalými dokázali byť.

Ráno ma zobudili zvony. Juraj už sedel na kraji postele, oblečený, a šnuroval si tie svoje pohodlné topánky. „O ôsmej mám na Donovaloch skupinu z Brna,“ povedal. „Budú chcieť vidieť medveďa. Dúfam, že ho neuvidia.“

„Ja mám o deviatej Zvolen.“

„Tak máme obaja ťažký deň.“ Naklonil sa, pobozkal ma na čelo a potom ešte raz, poriadne, na ústa. Nepýtal si číslo. Neponúkla som mu ho. Pri dverách sa otočil a kývol bradou k oknu. „Pozri. Ešte stále stojí.“

Raňajkovala som sama, v jedálni so švédskymi stolmi a so skupinou poisťovákov, ktorí rozoberali polročné výsledky. Vajíčka boli studené, káva dobrá. Z okna jedálne bolo vidieť tú istú vežu, len z iného uhla, a z toho uhla vyzerala takmer rovná. Takmer.

O pol deviatej som hodila kufor do auta a vyšla z centra popri Hrone na R1-tku smerom na Zvolen. Nad kopcami sa ešte ťahala hmla, rádio hlásilo nehodu pri Novej Bani a ja som si prvýkrát za celé mesiace pustila hudbu nahlas a spievala. Nie Modern Talking. Ale takmer.

Porada vo Zvolene trvala dve hodiny. Nákupca, pán s kravatou, ktorá mu nesedela k obleku, mi na konci povedal, že náš ultrazvuk je dobrý, ale predražený a že nový model konkurencie vyzerá modernejšie. Povedala som mu, že niektoré veci nemusia vyzerať dokonale rovno, aby vydržali dlhšie ako tie ostatné. Nepochopil to. Ale podpísal.

Na pumpe za Žiarom som si kúpila kávu a sadla si s ňou na kapotu. Bolo teplo, september ešte nevedel, že je september. Otvorila som telefón, pozrela sa na profil na zoznamke a lokalitu som si nechala tak, ako bola. Banská Bystrica. Nech to tam ešte chvíľu svieti.