Dva týždne bez kamióna

Andrea, 36 · Trenčín

Rado odchádzal vždy v nedeľu večer. Andrea mu balila do chladiacej tašky rezne, chlieb a termosku s kávou, on si do kabíny nosil vlastný vankúš a vždy, keď už stál vo dverách, povedal to isté: „Tak o dva týždne.“ Potom na parkovisku za sídliskom na Juhu zaburácal motor ťahača a o pár hodín už bol za Bratislavou, na ceste do Norimbergu, do Stuttgartu, do nejakého skladu pri Kolíne nad Rýnom, ktorý ona nikdy nevidela.

Mala tridsaťšesť rokov a vydatá bola deväť rokov. Rado nebol zlý muž. Bol to muž, ktorý bol väčšinu života preč, a keď bol doma, spal. Andrea pracovala v účtovníckej firme kúsok od námestia, večer chodila na jogu do telocvične na Sihoti a potom sedela sama v obývačke pri televízore, ktorý hral iba preto, aby niečo hralo. Dlho si myslela, že tá prázdnota je normálna. Že tak to v manželstvách chodí.

Profil na zoznamke si založila v januári, o druhej ráno, po dvoch pohároch vína. Bez fotky tváre. Iba rameno, kúsok krku a vlasy. Ráno ho chcela zmazať. Nezmazala.

Prvé týždne iba čítala. Správy od mužov, ktorí písali „ahoj, kráska“, a od mužov, ktorí hneď posielali fotky, o ktoré nežiadala. Mazala ich s rovnakou vecnosťou, s akou v práci triedila faktúry. Odpovedala iba jednému. Ten o jej ramene nenapísal nič. Napísal, že má na fotke v pozadí knihu, ktorú čítal aj on, a spýtal sa, či sa jej páčil koniec. Nepáčil. Začali sa hádať o koniec knihy a hádali sa tak príjemne, že sa pri tom v obývačke nahlas smiala, sama, pri vypnutom televízore.

Peter mal štyridsať rokov, bol rozvedený a pracoval ako statik pre stavebnú firmu, ktorá mala zákazku neďaleko Trenčína. V meste bol na tri týždne a býval v hoteli na nábreží Váhu. Písali si mesiac. Bol trpezlivý, nenaliehal, nepýtal si fotky. Raz sa jej spýtal, čo by robila, keby sa jej nikto nikdy nepýtal, kde bola. Nevedela odpovedať. Ešte v tú noc na to myslela, v posteli, sama.

Stretli sa v utorok, tri dni po tom, čo Rado odišiel. Na Mierovom námestí, pri morovom stĺpe, o šiestej večer, keď sa terasy kaviarní plnili a nad strechami sa týčil hrad s Matúšovou vežou. Peter bol vyšší ako na fotkách, s nakrátko ostrihanými prešedivenými vlasmi a vráskami okolo očí, ktoré sa mu prehĺbili, keď sa usmial.

„Ahoj, Andrea,“ povedal, akoby sa poznali roky.

„Ahoj. Stále si myslím, že ten koniec bol zlý.“

„Ja viem. Preto som prišiel. Aby som ťa presvedčil osobne.“

Sadli si na terasu neďaleko Mestskej brány a objednali si biele víno. Andrea sa každú chvíľu obzerala, či niekoho nepozná. Kolegyňu z kancelárie, suseda zo Soblahovskej, švagrinú, ktorá chodieva s kočíkom na námestie. Peter si to všimol a nič nepovedal. Iba si presadol tak, aby ju chrbtom trochu zakrýval pred námestím, a tá malá pozornosť ju dojala viac, ako by mala.

„Chcem ti niečo ukázať,“ povedal po prvom pohári. „Kým ešte svieti.“

Zaviedol ju k hotelu pod hradnou skalou, cez halu k oknu, za ktorým bola holá skala a na nej vytesaný latinský nápis. Andrea žila v Trenčíne celý život a vedela, že tam niekde je. V štvrtej triede ho odkresľovali z učebnice. Rímski vojaci ho vytesali v roku 179, keď tu zimovali, ďaleko od domova, v tábore, ktorý nazývali Laugaricio.

„Stavbári,“ povedal Peter a ukázal na písmená. „Vždy ma to dojme. Ďaleko od domova, zima, a niekto si povie, že tu po sebe musí niečo nechať.“

„Alebo sa nudili,“ povedala Andrea.

„Alebo sa nudili,“ súhlasil a pozrel sa na ňu tak, že jej po chrbte prebehlo teplo. „Aj z nudy vznikajú zaujímavé veci.“

Stála vedľa neho pri tom okne a cítila, ako jej horia líca, ako keby mala sedemnásť. Nemala sedemnásť. Mala na prste obrúčku, ktorú si ráno nezložila, lebo to by bolo priznanie. Teraz ju cítila, akoby vážila viac ako kedykoľvek predtým.

Išli sa prejsť k rieke. Po nábreží, popri Ostrove, kde v lete behajú deti a v septembri už iba bežci s čelovkami. Váh bol v tme čierny a široký a na druhom brehu svietili okná na Zámostí. Vysoko nad mestom žiaril hrad, nasvietený tak, že vyzeral ako vystrihnutý z papiera.

Kráčali vedľa seba bez toho, aby sa dotýkali. Rozprávala mu o Radovi, prvýkrát nahlas, a zistila, že o ňom nevie povedať nič zlé. Iba to, že keď si predstaví jeho tvár, vidí ju cez čelné sklo kamióna. Peter počúval. Nepýtal sa, neradil, nesúdil. Na lavičke pod lipami sedel starší pár a delil sa o jednu cigaretu.

„Si vydatá,“ povedal Peter. Nebola to otázka.

„Som.“

„Chceš, aby som sa pýtal ďalej?“

Zastala. Vietor od rieky jej rozfúkal vlasy do tváre a ona si ich neodhrnula. Mohla povedať, že manželstvo je v kríze. Že sa už nemajú radi. Že je to zložité. Všetky tie vety, ktoré ženy hovoria cudzím mužom na lavičkách. Lenže nič z toho nebola celkom pravda a ona sa rozhodla, že aspoň dnes si nebude klamať.

„Nie,“ povedala. „Viem, čo robím. Viem, že to nie je správne. A aj tak to chcem. Viac, ako som dlho niečo chcela.“

Peter prikývol, pomaly, akoby dostal odpoveď na otázku, ktorú ani nepoložil. Potom k nej natiahol ruku. Nechytil ju. Iba ju tam nechal, otvorenú, medzi nimi, a čakal.

Andrea si stiahla obrúčku z prsta a vložila ju do vrecka kabáta. Potom mu podala ruku.

Cestou späť k hotelu sa jej jeho ruka najprv zdala cudzia, príliš veľká, príliš teplá. Po sto metroch si zvykla. Po dvesto sa pristihla, že mu palcom hladí kĺby prstov. Po chodníku popri nábreží prešla okolo nich skupinka študentov s reproduktorom a jeden z nich na Petra žmurkol. Andrea sa rozosmiala tak, ako sa nesmiala celé mesiace, a Peter sa na ňu pozrel, akoby práve urobila niečo nesmierne odvážne. Možno aj urobila.

V hoteli bolo ticho. Recepčná sa pozerala do mobilu a nezdvihla oči, keď prechádzali okolo. Vo výťahu sa Andrea zbadala v zrkadle, s rozstrapatenými vlasmi a rozšírenými zrenicami, a na sekundu nevedela, kto to je. Tá žena sa jej páčila.

Peter stál vedľa nej a v zrkadle sa nepozeral na seba, ale na ňu. Keď sa dvere výťahu otvorili na štvrtom poschodí, ani jeden z nich sa nepohol, kým sa nezačali znova zatvárať.

Izba mala veľké okno na Váh. Peter nerozsvietil. Stačilo svetlo z nábrežia, ktoré kreslilo na strop dlhé pohyblivé pruhy. Stál za ňou, keď sa pozerala von, a pomaly jej odhrnul vlasy zo šije. Jeho dych na krku cítila skôr ako pery.

„Ešte môžeš odísť,“ zašepkal.

„Viem,“ povedala a otočila sa k nemu.

Kabát s obrúčkou vo vrecku skĺzol na zem pri dverách a zostal tam až do rána.

Zobudila sa o šiestej, zo zvyku. Peter spal na bruchu, s rukou prehodenou cez jej bok. Za oknom sa nad riekou dvíhala hmla a koruny topoľov na Ostrove z nej trčali ako stožiare. Andrea ležala, počúvala jeho dych a čakala, kedy príde výčitka. Prišla, samozrejme. Malá, tichá, ako ťukanie na okno. Ale bola prekvapivo slabšia ako všetko ostatné, čo cítila.

Pozrela sa na Petra. V spánku vyzeral mladší, pootvorené ústa, na ramene jazva po nejakej dávnej operácii, o ktorej nič nevedela. Nevedela o ňom skoro nič. Vedela, ako sa smeje, ako sa hádal o knihu a ako sa jej v noci dotýkal, pomaly, akoby čítal Braillovo písmo. Na túto noc to stačilo. Možno aj na viac.

Mobil na nočnom stolíku zabzučal. Správa od Rada, fotka z odpočívadla pri Norimbergu, kamión v rannom opare. „Dobré ráno. Ešte 11 dní.“

Dlho sa na tú fotku pozerala. Potom odpísala „Dobré ráno, šťastnú cestu“, vypla zvuk a položila mobil displejom nadol.

Peter sa pohol a otvoril jedno oko. „Musíš ísť?“

Andrea sa pozrela na hodinky. Do práce mala o ôsmej. Do Radovho návratu jedenásť dní. Peter mal byť v Trenčíne ešte dva týždne.

„Ešte nie,“ povedala a vkĺzla späť pod perinu.